Tento sobotný večer mal byť strávený pracovne, a dokonca už aj tak začínal vyzerať, ale potom som dal spracovávať jednu HDR panorámu. Macbook to zasekalo natoľko, že na ňom ani ten sprostý Word nechce ísť (nie, že by normálne išiel...). Takže najbližšia nižšia priorita v to-do zozname je... napísať pár riadkov o tom, čo sa zase za posledné dni prihodilo.
Z panorámy je hotových 10 percent: pozrime sa, čo tunajšia škola.
V prvom rade - nehorázne spamuje. Každý tu má svoju školskú mailovú adresu, a zjavne existuje nejaký triviálny spôsob, ako poslať mail úplne každému. Predpokladám, že stačí napísať na usi@usi.ch, alebo niečo podobne primitívne. Symptómy nákazy sú pomerne zrejmé: dostávam maily o prednášajúcich návštevách (čo je fajn ak je to informatika, nie nejaký sprosté štrikovanie či čo to naposledy prišlo z Faculty of Communication - ale možno som to len zle preložil), o párty v kluboch v meste, ktorým zjavne stačí hodiť 10% zľavu aby mohli spamnúť všetkých študentov (čo opäť až tak nevadí), a nakoniec chuťovky, ako pozvánka do miestneho moslimského spolku (hm... kvalifikujem sa?). Viem že by som nemal nadávať, keďže som sa takto dozvedel napríklad o debatnom klube, ale sú tu aj iné dôvody na nespokojnosť. V prvom rade sa neunúvajú všetko preložiť do angličtiny, takže asi 2/3 spamu končia v koši len preto, že im nerozumiem. V druhom a poslednom rade im niekto ukázal kde sa mení veľkosť a farba písma, takže typický mail je veľkosti 20, tučným písmom striedavo oranžovej a svetlomodrej farby. Chcel by som mail, cez ktorý by sa dala poslať facka.
No ale na príjemnejšiu nótu, zažil som aj skutočne inovatívne a príjemné využitie moderných technológií. Jedna z domácich úloh Software Performance obnášala zmerať si jeden z výkonnostných parametrov svojho notebooku. Výsledky sme na hodine prezentovali nasledovne: prednášajúci zverejnil tabuľku v Google Docs a nechal nás ju editovať. Do riadkov sme si napísali mená, do stĺpcov rôzne zaujímavé parametre našich úloh, a spoločne sme v priebehu pár minút zostavili prehľadnú tabuľku informácií o nameranom výkone a parametroch, ktoré meranie ovplyvňovali. Celé kolaboratívne editovanie navyše bežalo na projektore - milí pedagógovia, takto sa to má robiť. Klobúk dole a karma hore.
Vždy som si vravel, že v mojej angličtine nie je počuť slovanský prízvuk, ale zjavne je. Jeden z teaching assistantov pôvodom z Litvy ma odhalil asi tak po prvej vete. Na moju obhajobu, ja som jeho silný ruský prízvuk počul, ešte než otvoril ústa.
Panoráma ukazuje 21% a ja som si k písaniu ulomil kus zmrzliny (je možné, že mraznička mrazí až príliš).
Prednášajúci heuristiky, najhorší pedagóg v mojom živote, má u mňa veľké plus - pozná Borůvkův algoritmus pod jeho správnym menom. Aj keď, vyslovoval ho asi ako Brekeke, kým som ho neopravil... Celkovo je mi príslušného pána skôr ľúto než že by som ho nemal rád, problematike sa rozumie, chce nás niečo naučiť, chápe že na jeho domáce úlohy nemáme nekonečne veľa času, ale stále - chýbajú mu tie schopnosti, ktoré tvoria dobrých učiteľov.
Škola mi dáva veľa aj v oblastiach, ktoré s problematikou priamo nesúvisia - napríklad, že keď nedávam pozor (čítam si SME.sk na prednáške), nemal by som sa priamo zapájať a odpovedať - šanca že trepnem sprostosť je skoro 1. Alebo, že keď si nevezmem pitie na 3-hodinovú prednášku, tak budem na konci smädný ako ťava. Alebo, že keď si dám orieškovú zmrzlinu, tak ma bude škrabať celé hrdlo. Ale to už odbáčam od témy.
Na jednom Uncertain Reasoning sme mali malý tour-de-force algoritmami: počas 45 minút sme použili trianguláciu grafov, hľadanie klík, minimálnej kostry, a to všetko len na to, aby sme sa mohli hrať s nejakými pravdepodobnosťami. Chvíľu to vyzeralo, že sme dokázali P=NP, ale to bola len fatamorgána.
Prednášajúci na poslednom Software Performance vyhlásil, že už sme spravili toľko domácich úloh, že by sme po správnosti nemali venovať už žiaden čas projektu. Ale projekt vraj odovzdať aj tak máme. Tak že sa nemáme veľmi siliť, že už sme sa silili dosť. Spolu s dvomi spolužiakmi (pedagógovia boli opäť v presile, to som zažil naposledy na výletoch KMS) sme si dvihli čeľuste zo zeme a prijali tento neočakávaný dar šťasteny bez ďalšieho pozerania na koňove zuby.
Panoráma sa blíži do štvrtiny. Autor rozumie, že z čitateľského hľadiska je táto rýchlosť závratná, ale zároveň si všíma, koľko šedých vlasov a vrások mu pribudlo, odkedy ju začal spracovávať.
Pojednanie o mimoškolskom živote začnem citátom "the last yesterday" od neuvedenej autorky, ktorý si týmto zakladám vedľa slova "pátok" (z vlastnej produkcie). Holt, slovenčin aj angličtin sú ťažký jazykoch, a kto im chce hovoriť, musí dobre robiť.
Nikdy, nikdy nepite so svojimi učiteľmi, aj keby to boli len teaching assistants, aj keby bol vekový rozdiel len pár rokov, a aj keby bola slivovica taaak dobrá. Proste mi verte a nerobte to. Tak. Len toľko som chcel.
Kúpil som si v obchode bagety, ktoré nie sú celkom dopečené, a treba ich asi 10 minút piecť v rúre. Je to tuším najlepší spôsob, ako sa dostať k čerstvému pečivu, odteraz si kupujem len toastový chleba a toto. Po návrate do Prahy si asi kúpim vlastnú rúru, uvidíme čo na to kolejšéfka (dúfam v rýchly infarkt). Dovtedy sa možno naučím, že ak to bolo v rúre, tak sa toho nemám chytať holou rukou - to sa týka tanierov, spomínaných bagiet, pizze, skrátka všetkého. Prírodný výber v umelých podmienkach.
S témou rúra súvisí aj téma pizza. Prvý raz v živote som na základe inštrukcií (mamy vedia všeličo, ale písať recepty pre hlúpych synov asi nie) sám vyrobil cesto na pizzu, ktoré úplne šokujúco nebolo hnusné. Všetky ingrediencie, ktoré na pizzu išli, dokopy vytvorili podobne prekvapivú mňamku, a ak to nabudúce nebude prilepené o alobal, ale o papier na pečenie (→ to-buy), mohlo by to byť skoro až super.
Pod kategóriu jedla zaraďme aj džemy všetkých možných netradičných chutí, ktoré tu dostať. Poviem to takto. Pomarančový džem: mňam. Zázvorový: tfuj. Passion fruit: ani nemá preklad. A celkom sa dá. Experimenty odtiaľ-potiaľ.
Súvisle pokračujúc zvláštnymi vecami sa dostávame k šašovi na prechode. Začnime zoširšia: kúsok od internátu, smerom ku škole, je normálna základná škola. Pri škole je prechod, aj keď no, prechod. Cesta je jednosmerná, dohromady má jeden pruh. Žiaden problém, ale bolo mi vysvetlené, že deti sa tu cez cestu zásadne nepozerajú. Takže na prechode v čase školy stojí taký ujo v reflexnej veste, nazvime ho pracovne šašo, a hrá sa na semafor. Táto hra sa hrá tak, že keď príde čo i len jedno deco, alebo vlastne ktokoľvek, k prechodu, šašo veľmi dôležito vstúpi na vozovku, zastaví celú tú galaktickú premávku ktorá sa tam po tej jednosmerke premáva (správne, občas tam nie je nič) a nechá toto jedno jediné deco prejsť. Potom blahosklonne ustúpi naspäť na chodník a nechá svet opäť sa rozbehnúť. Predpokladám, že toto je tunajší spôsob ako dávať ľuďom podporu v nezamestnanosti, akceptujem, ale už som sa zaprisahal že v živote tento ľudský semafor nevyužijem. Aj keby som mal cez tú cestu prejsť tri metre od prechodu. Just.
Z iného súdka, respektíve bazénika, je odstavec o plavárni. Nad vonkajší 50-metrový bazén nafúkli veľký dóm, spravili niečo s vodou (takže je na tenkej hranici medzi osviežujúca a kriste pane, zomriem, zomriem od zimy) a dámske šatne premenovali na spoločné. Teraz poprosím čitateľa o namaľovanie nasledovného obrazu: prečítam si ceduľku po taliansky, z ktorej usúdim, že mám zamieriť do šatní, ktoré si pamätám ako dámske. Zamyslím sa ešte raz, predsalen, toto by bola hlúpa chyba prekladu. Zdá sa, že ok. Vchádzam do vnútra, a vidím nejaké... dámy. Všetko v poriadku, sú oblečené a tak, ale prečo na mňa tak zvláštne pozerajú? No nevadí, rýchlo sa naučím používať obojstrannú kabínku (to treba vidieť), presúvam sa do sprchy (viac zvláštne pozerajúcich dám) a do bazéna (srandovné otáčajúce dvere s pretlakom a ešte nejaké dámy). V bazéne sú našťastie aj páni, takže toto nie je segregovaný dámsky. No a samozrejme ekvivalentná situácia pri odchode. Až pri včerajšom výlete som si všimol pánov aj v šatni. Nezostáva mi než usúdiť, že páni v šatni trávia skoro zanedbateľný čas, na rozdiel od dám, ktoré... čo ja viem, asi sa im tam páči.
Minulý víkend bol Halloween, ktorý som úspešne odignoroval: stačí poznať ľudí ktorí tiež neskočia spojeným štátom hornoamerickým na každý sviatok. Na druhom poschodí intráku bola párty s prekvapivo dobrou výzdobou: umelé pavučiny sú super, fake sviečky sa s prižmúrením oka dali zniesť, a autentické lístie z podlahy by som ďalšie ráno skutočne nechcel spratávať, ale vyzeralo skvele. Henry, miestny Dán relokovaný do Británie, sa namaľoval za Drakulu - v spojení s jeho prízvukom to bol naozaj zážitok. Pár Španielok sa prezlieklo za čarodejnice (celkom verná podoba), iné za mačky z príslušného muzikálu (to je tak originálne) a ja s Corinne sme vypili fľašu Martini a v Google Earth hodinu lietali nad Švajčiarskom. Alkohol našťastie ovplyvňuje lietanie menej ako napríklad šoférovanie - všade dookola je kopec voľného miesta. S pristávaním je to typicky horšie...
Týždeň pred tým bola párty v štýle 90tych rokov. No, 90tych rokov tam bolo ako kuraťa vo vifonke. Raz za päť pesničiek išla pesnička čo znela akože je inšpirovaná pesničkou z tej doby. No a možno si to nepamätám správne, ale tuším že vtedy frčali aj slaďáky, čo sa zjavne na modernú dance party nehodí. Hm, keď nad tým tak uvažujem, tak fakt nie. Na to tam bolo príliš veľa nagélovaných metrosexuálnych Talianov. Odišiel som v momente keď som prestal ovládať nutkanie otrieskať jedného z nich o stĺp. Disko skutočne nie je môj štýl.
No, zlé správy pre môj ďalší program, panoráma je len na 35 percentách, takže to už dnes asi nestíha. Macbook je teda nepoužiteľný a zostáva mi len slimáčik. Mám tu stiahnuté Fantaghiro (nie pre seba!!! - úplne vidím Kesyho tvár), uvidíme o čo sa za tých 10 rokov čo som ho nevidel zhoršilo.
Ďalšie vysielanie už bude z vysočiny Fra Mauro. Aquarius over and out.
