Ale v prvom rade toto: nové tri pivá vyskúšané. Ani jedno nebolo dobré, pričom tie dve vľavo sa ešte ako-tak dali, to Prix už nie. Ale tak čo čakať od (v podstate) teskopiva. Takže priebežný stav je 2 fajn, dve znesiteľné, a dve hnusné. Prekvapivé pozorovanie je, že najčastejšie tu vidím čapovať jedno z tých hnusných.
Začnime sobotou. Krásny deň, zaváňajúci vodou. Idem vyskúšať miestne lido (krásne slovo, jedno lido bolo kedysi dokonca v Bratislave na Dunaji, neviem prečo to slovo zmizlo zo slovenčiny). Pobalím veci a vyrážam. Na schodoch stretám reziduum piatkovej párty, rozospatú slečnu. Zmätene drží v ruke mobil a pýta sa, koľko je hodín. No buď jej niekto rozhasil čas, čo by účastníkom párty asi v danom momente prišlo hilarious, alebo proste baterka... Každopádne je 11:06 a slečna sa tvári že to je fajn, že ešte môže ísť spať. Meh...
Interludium: ešte niečo o službách tu v meste, najprv o mojich obľúbených potravinách COOP. Prečo majú vchod z tej úplne najhoršej strany? Z jednej strany majú pumpu. Zo zvyšných troch parkovisko, pričom to je ešte na dvoch stranách lemované vysokým múrom. Prečo je hlavný vchod teda smerom na to parkovisko a na ten múr? No nič. A prečo mali toaletný papier v čase nákupu len v enterprise edíciách po asi stovke roliek balík? No nič dva. Aj pošta je užitočná.
V sobotu som ju nestihol asi o pol hodinu, lebo zatvorili už o štvrtej. V nedeľu nie je otvorená vôbec, ale to ma neprekvapuje, viď ďalej. Poštu by nebolo treba, keby sa dali kúpiť v meste známky aj bez pohľadníc. Ale ja už som pohľadnice mal... Nevadí, aspoň som si dal talianske gelato, posedel v podvečernom slnku na pláži a bolo fajn.
Späť v čase na dopoludnie, na kúpalisko. Teta za pokladňou nielen uznáva ISIC (Tibor varoval že to tu moc nie), ale ešte je aj trilingválna - najprv sa so mnou baví prijateľnou angličtinou, potom sa prizná že nevie, tak ponúknem nemčinu, tá jej fakt ide (a na moje potešenie aj mne) a taliančinu ani nespomínam, veď je odtiaľto. Preskočme chaos s bezpečnostnou skrinkou a v šatni, poďme na vonkajší bazén. Ó, ten bazén. Olympijská dĺžka, celý nerezový. Voda 26° C. Skoro nikto v ňom. Ten výhľad. Monte Bré aj so svojimi štvrťami ako na dlani, v zábere palmy, domy, kopce. Krásna modrá obloha. Čistučká voda, ani atóm chlóru. Nádherný kilometer a pol. Raj.
Nedeľa sa nesie v duchu oddychu a softvérového projektu, ktorý sem naťahuje z Prahy dlhé prsty. Robiť na slimáčikovi čokoľvek vyžaduje istú trpezlivosť a toleranciu, programovať je priam utrpením. Ale zvyknem si, alebo aspoň vydržím kým ma pustia do labu v škole. Poobede sa mi už nechce vysedávať na intráku a vyrážam na prechádzku. Pár fotiek začína od tejto http://picasaweb.google.com/vektor330/LuganoMisc#5516021379602799666 (a potom ďalej).
Lugano je úplne mŕtve, videl som dediny na Slovensku v ktorých to v nedeľu oproti tomuto mestu žilo. Pár dojmov: nemocnica, cez ulicu dom, cez ulicu cintorín. Napadá mi dobré miesto pre pohrebnú službu... športový areál, na trávniku zaparkované vojenské džípy. Kúsok odtiaľ vozia deti na poníkoch. Pozriem sa cez teleobjektív čo sa to tam deje, v strede obrazu mám vypchatú srnku, krásny surrealizmus. Môj odhad: deň otvorených dní armády? Záložnící (= vačšina dospelých mužov) ktorí dostali do opatery vojenské autá ich vytiahli prevetrať? Idem popri rieke. Hrajú sa v nej dve decká, môžu mať tak 12-13. Jedno na mňa niečo kričí a ukazuje si na ruku. Half past two, kričím mu. Decko prekladá kamarátovi. Thank you! O kus ďalej si všímam zaujímavý kostolík na kopci. Bežná stratégia - idem smerom k nemu, snáď tam bude cesta -zlyháva. Mohol by som ísť dookola, ale nevzal som si vodu a je teplo. Cestou späť vidím na križovatke starý žltý autobus. Sedí v ňom nejaká babka a uprene na mňa pozerá. Ale to nie je sedadlo na čom sedí, aspoň nie bežné. Je to... stôl? Dostávam zelenú a prechádzam pred autobusom. Vedľa vodiča sedí celá jeho rodina. Obytný autobus. Tak to je novinka. Vraciam sa popri riečke. Uvedomujem si, že aspoň na troch miestach som pri nej videl rozkopanú ulicu. Na Slovensku sa rozkopáva (a zase lepí) len ten pás čo je treba, ulice potom vyzerajú ako kabát Robinsona Crusoe. Tu vymieňajú celé chodníky a cesty asi len tak, aby boli krajšie...
Plánoval som ísť na Monte Generoso už dnes, ale včerajší pohľad na mapu ma presvedčil. Musím sa tentokrát poriadne pripraviť, vytlačiť si mapu, naštudovať vlaky, zobrať trochu viac vecí ako teraz. Mapová aplikácia ukazuje 12 km horizontálne a 1500 metrov prevýšenia. Terén len hádam, čo by som tu dal za turistické mapy VKÚ...
Ráno teda posielam pohľadnice, blúdim po meste hľadajúc obchod kde mi farebne vytlačia jednu A4. Správne som si pamätal výklad s tlačiarňami a po chvíli ho aj nájdem, ale tu ich len predávajú. Blízko je škola, otvorená WiFina, na mobile googlim preklad slova "tlačiť". Vyhľadám stampa a mám adresu. Predavač začuje angličtinu, zavolá druhého. Ten chvíľu bezradne pozerá na drobný USB kľúč, potom je smutný z toho že chcem len jednu kópiu a nakoniec ho dorazím požiadavkou, aby to bolo na počkanie. Ale keď vidím ten obrovský stroj na ktorom to tlačí, chápem prečo sa mu ho nechcelo zapínať. Celková suma 0.80 CHF je nakoniec prekvapivo nízka.
Zase smerujem na kúpalisko. Je pracovný deň, a chladnejšie, takže prvých pár minút som v bazén sám. Potom pár ľudí prichádza, ale aj tak sme na tri dráhy pre verejnosť traja. Luxus. Milujem toto mesto. Dávam dva kilometre, a domov sa vraciam nekonečne príjemne unavený.
Poobede sa ešte zastavím na univerzite, nechám si vrátiť peniaze za perinu ktorú som musel kúpiť, a skúšam kapučíno v menze. Je výborné, ale nemuselo by stáť 7x toľko, čo v práci (začína mi chýbať).
Pripravujem sa ešte na výlet, kupujem si v automate lístok na MHD na ráno. Kurník, platí od momentu vytlačenia. Môžem ho zahodiť...
No comments:
Post a Comment