Deň slnečný

Ráno prinieslo príjemný šok, mraky a dážď nikde, krásna čistá obloha. Ide sa na výlet.

Ešte pred tým však pár slov o prvom stretnutí s byrokraciou. Zážitok je zo včera, dňa upršaného č. 2. V príručke luganského erazmáka sa píše: zariadťe si residence permit (ten ešte nemám) a do 8 dní od príchodu sa choďte registrovať na Puntocitta. WTF, netuším, čo to je, čo si tam mám vziať, v príručke je len adresa. OK, vyrazím do daždivého rána. Očakávam veľkú budovu plnú pobehujúcich ľudí medzi malými kanceláriami úradníkov, ktorí sa bavia posielaním svojich obetí na 5. poschodie po formulár 14C, kde im len povedia, že potrebujú pečiatku z prízemia, na ktorú ale potrebujú formulár 1975-g-3/x.

Som príjemne prekvapený. Puntocitta, čiže niečo ako "kontaktný bod s mestom", zo všetkého najviac pripomína malú pobočku banky. Prízemie, všetko presklené, 3 prepážky. Vyberám si tú so sympatickou slečnou. Slečna rozpráva po anglicky skoro výborne, takže komunikácia plynie. Zataľ nemám residence permit, čo nielen, že nevadí, ale ho tam ani nebudem musieť dodatočne priniesť. Slečna sa ešte spýta, či to bolo Ceccoslovaccia, keď som sa tam narodil, a je to. Byrokrati, učte sa.

Podobne príjemne prebieha návšteva Orange, tu už síce po mne budú residence permit chcieť, ale dostanem celkom slušný paušál za pomerne rozumnú sumu.

Zvyšok dňa prší. Poďme na dnešok.

Po zobudení do krásneho slnečného rána je rozhodnuté za menej ako sekundu: ide sa niekam na kopec, fotiť. Posledné dva dni som tu sedel ako Lipšic v base, už to chce pohyb. Kam? Ponúkajú sa dva kopce, pre začiatok si vyberám ten bližší, Monte Bré.

Vsuvka: Monte Bré má 925 mnm, čo od Luganského jazera (271 mnm) robí prevýšenie okolo 650 metrov. Zo strany od mesta sa na neho šplhá pozemná lanovka (dokonca má dva úseky, o tom neskôr).

Takže študujem mapu na slimáčikovi, žiadnu fyzickú som si zatiaľ nekúpil. Asi som blbý, že sa stále pokúšam stratiť, ale zatiaľ vždy zafungovalo šťastie. K jazeru, popri jeho brehu až pod svahy a potom do kopca cez mestskú štvť.

Fotil som ako dráčik, tie najlepšie kúsky nájdete na adrese http://picasaweb.google.com/vektor330/LuganoVyletNaMonteBre . Keďže prekladať text fotkami v tomto editore Bloggeru je ako nejaký pekelný trest za hriechy ľudstva, budem písať tu a fotky si bude treba pozerať povedľa na Picase...

Najprv sa teda príde k brehom jazera, odkiaľ už priamo vidno kam sa až ide. Z tohto uhla sa zdá byť až neuveriteľné, pokiaľ siahajú domy na svahoch. Pokračuje sa po "hlavnej" ceste až k miestam, kde sa začne dvíhať svah. Tu sa vchádza do štvrte charakteristickej serpentínovitými ulicami, schodiskami namiesto chodníkov a do svahu zapustenými domami. Okrem funenia z výstupu som nad nimi celú dobu slintal a kul plány, ako si taký kúpiť.

Z toho ako sú postavené, vyplýva pre miestne obydlia niekoľko špecifík: napríklad, že garáž môže byť namiesto najnižšieho poschodia riešená ako parkovisko namiesto terasy na streche. Človek teda prejde plynule z ulice po asfalte na strechu domu, kde zaparkuje auto, a výťahom sa zvezie dolu. Envy. Ďalšie špecifikum sú silne trojrozmerné záhradky okolo domov, v ktorých by som ako dieťa asi umrel blahom.

Štveral som sa teda úzkymi strmými schodmi, občas som si dal oddychovú sekciu na serpentínach ulíc, fotil stále širšie výhľady na mesto a okolité hory, až som sa dostal k tomu čo tu nazývajú turistickou značkou. Tzn, ceduľke s farbou, udaným cieľom a časom (v mojom prípade ešte hodina). Značka však až po najbližšiu podobnú ceduľku nebola nikde namaľovaná, bolo sa skrátka držať najvýraznejšieho chodníka.

V jednom momente som sa takto dostal na hlavnú cestu do dedinky-mestskej časti Bré (pozorný čitateľ si všimne, že to podľa nej sa volá môj cieľ cesty). Autá na nej jazdili rýchlo ale bezpečne, najextrémnejší bol nákladiak s drevom, ktorý ostré zákruty serpentín prechádzal vždy na dva razy s cúvaním. Chodník raz odbočil na skalnatý úsek, kde sa v dopoludňajšom slnku vyhrievali jašteričky, takže som pred sebou len počúval zdesené ťapkanie malých nožičiek pri úteku pred obrom (Nožičky sú ešte fajn, keby neboli, to by som sa asi trochu bál).

Pri vstupe do Bré sa otvoril výhľad, z ktorého som mal chvíľu pocit ako Yosemite Bear z dvojitej dúhy. Moje nadšenie ešte zosilnil epický kostolík na otočke cesty smerom na vrchol. Mačica za kostolíkom by bola čerešničkou na torte, keby sa úvodný výhľad po pár metroch ešte neokorenil kostolíkom (sledovať k tejto časti Picasu nevyhnutné).

Na vrchol to už bol len kúsok po kamenných schodoch, táto strana kopca bola príjemne mierna. Stretával som turistov, ktorí sa, čuduj sa svete, aj zdravili. Keďže prichádzali zhora, boli to zjavne takí "lanovkoví" turisti, voči ktorým nechovám zrovna kýble rešpektu. Ale zdravili sa, väčšinou prví. Dokonca ešte pri výstupe cez "mesto" ma asi traja lokálni pozdravili, čo už som nepochopil vôbec (a slušne odzdravil).

Takže vrchol, žiaden kameň na ktorý by sa dalo triumfálne vystúpiť, len zamknutá kaplnka a niečo pripomínajúce drobný zámok aj s cimburím. Pri stanici lanovky som stretol dvojicu rozprávajúcu po slovensky, týmto pozdravujem slečnu (pani?) z BB, ktorá aktuálne býva tu v Lugane. Reštaurácia s terasou, epickým výhľadom a závratnými cenami, poďho na lanovku dole.

Peňaženka dostala opäť raz zabrať, ale výhľady stáli za to. Pozemná lanovka vliezla do dosť dlhého tunelu, potom prešla cez niekoľko mostov a pojdazdov pod ulicami, až skončila ešte pomerne vysoko nad hladinou jazera. WTF? Stačilo prejsť ulicu a nastúpiť do jej menšej, automatizovanej (to sa spoznalo tak, že dlho nič nerobila a nikto tam nebol a potom sa sama rozbehla) sestričky.

Späť v meste pri jazere, drobný nákup potravín, smer oddych doma.

Najbližšie druhý kopec, San Salvatore.