Der Monte Generoso (1'701 m ü. M.) ist einschweizerisch-italienischer Grenzberg am Südrand der Alpen. Er liegt am östlichen Ufer des Luganersees zwischen Lugano und Chiasso, sowie am westlichen Ufer des Comersees. Die Grenze zwischen derSchweiz und Italien verläuft über den Ostgrat und den Nordgrat. Südflanke und Westflanke gehören zur Schweiz, die Nordostseite zu Italien. Der einheimische Name für den Monte Generoso istCalvagione. (aus Wikipedia.de)
Ráno sa budím na druhý budík nastavený od príchodu do Lugana o pol ôsmej. Nahádzať do seba muesli, obliecť sa a vyraziť. Čakám na meškajúci autobus MHD akurát vo chvíli, keď spoza Monte Bré vychádza slnko. Takto nejak sa museli cítiť orkovia na konci Dvoch veží, keď im prišiel Gandalf za*ebať plyn. Autobus mešká v zápche ktorú som mierne podcenil, ale prímestskú linku S10 pohodlne stíham.
Fascinujúci vlak, absolútne tichý, tónované okná, ktoré tak nejak... obohacujú ranný výhľad, plyn a brzdu je naozaj cítiť. Autor vystupuje po desiatich minútach a čitateľ začne preklikávať na http://picasaweb.google.com/vektor330/LuganoVyletNaMonteGeneroso . Prvé minúty za dedinou Melano sú spríjemnené stovkami pavučín, ktoré zbieram na tvár natretú opaľovacím krémom. Po ani nie pol hodine prichádzam do dediny Rovio už na úbočí kopca. Malá, preberajúca sa, chvíľami starobylo pôsobiaca najviac pripomína prastarý seriál (?) Bella a Sebastián.
Plán zatiaľ vychádza, chcem ísť v tieni kopca v príjemnom chlade čo najdlhšie. Listnatý les na vápencovom podklade, veľmi zvláštne korytá potokov, všade ticho a kľud. Serpentíny chodníka v príjemne dobrom stave kľukatiace sa do strmého svahu. Rýchlo naberám metre. Dvadsať metrov podo mnou sa niečo šuchne, srnka? Prezbrojím na teleobjektív, spravím pár krokov a cez konáre cvaknem pár rozostrených fotiek - asi skôr kamzík čo sa zatúlal nižšie. Dúfam, že tu nie sú medvede, dvíham papek a desať minút sporadicky mlátim do kameňov a driev aby som robil aspoň nejaký hluk. Nevýhoda individuálnej turistiky, na každý rozhovor je zazerané. Po desiatich minútach ma to omrzí a papek zahadzujem.
Slnko sa vynára spoza hrebeňa, začína sa zo mňa liať. Prichádzam k malej terase medzi dvoma rázsochami. Rovná plošinka, dva kamenné zruby. Všetko zamknuté a zatarasené. Nádherný výhľad a pokosený trávnik. Umyjem tvár v pramienku medzi domami a najbližších 5 minút sa klepem od zimy. Ďalšie korytá potokov kde vodu počuť len pod skalami, ďalšie strmé stupáky. Terén začína pod nohami tancovať, pauza na marsku, pol tablety guarany (skúsil som čo to spraví, a ahaho) a dva glgy vody. To už mám však najhoršie za sebou, štvrť hodina viacmenej po vrstevnici a som na mieste zvanom Bellavista. Tu stretám železnicu z vrcholu a omnoho komerčnejší terén - konečne vidím prvého turistu. Vyšiel som sem výrazne lepšie než podľa značiek dole, tak si to nechcem pokaziť a pridávam do kroku.
Chvíľu popri železnici, časom chodník prechádza na východnú stráň kopca, kde sú... hole. Žiadna kosodrevina, všetko listnaté, ale tráva, papradie a v diaľke počujem zvončeky. Teplo sa zmenilo na príjemné, pofukuje vetrík. Svahy a výhľady mi niečím silne pripomínajú Vrátňanskú Malú Fatru, ale to bude len ten efekt kladiva a klincov. Náučný chodník s tabuľami bla bla. Nejak ma celý ten vzdelávací proces popri turistike neberie. Predbieha ma cyklista, ako jediný, inak ja predbieham pár párov turistov. Jedného staršieho pána v žltom tričku vidím stále 100 metrov pred sebou, a na moju zlosť ho neviem až po vrchol dobehnúť. Navigujem sa medzi ovčími bobkami na chodníku. Slnko pečie, prvý liter vody z dvoch padol (od jedného výletu cez Stoh a Steny už vodu nikdy v živote nepodcením).
Všímam si zloženie turistov: samí dôchodcovia. Mind you, dobre vybavení a dobre obutí dôchodcovia, nie tá banda českých bratov čo chodí po slovenských horách v šľapkách. Majú moje nekonečné sympatie za aktívnu starobu, ale zase niet sa na čo pozerať. To je zase u nás lepšie...
Prichádzam na vrchol, tri sekundy pozerám na značku čerstvé kravské mlieko, než si spomeniem na posledné hnačky a prejde ma to. Pár domčekov ako zázemie pre kravičky, vrcholová stanica vlaku s reštauráciou. Obďaleč nejaký vysielač. Kopec je smerom hore, nie je dôvod spomaľovať. Trávnatý svah je obsadený kravičkami, chodník turistami a bobkami. Ani nie sto výškových metrov a zo tristo horizontálne, hlavný vrchol. Pred ním si všímam akési hraničné kamene. V danej chvíli je to na meh (hlavne rok 1914 im nepridáva na dôveryhodnosti), doma si však v mape so šokom všímam, že to už je Taliansko. Zaplať pánboh za Schengen, hranicu som hore dole prekročil tak 20x.
Na vrchole je malá terasa plná dôchodcov, pod terasou na tráve vyvalené tri ovčeky. Čo to má byť? Vstávať a íst robiť to čo ovčeky majú!... Postavím sa do rohu ako to len ide a fotím. Panoráma 180°, polkruh Álp. Škoda že vo vzduchu je toľko pary, omnoho lepšia situácia bola na predošlých výletoch. Fotím aj ich ciele, Monté Bré a San Salvatore. Tak som sa na nich cítil vysoko, a také pidi teraz sú...
Takže som hore. Trvalo mi to 3.5 hodiny namiesto asi 5.5 z tabulí. Ego je ešte pár metrov nad vrcholom. Posielam veľkú karmu Tiborovi, ktorý mi dal tip. P.S. a dnes som dostal ešte ďalšie.
Vraciam sa k stanici, kde mi akurát uteká vlak. No tak to bude ešte hodina, nevadí. Skúšam sa dostať k vysielaču, ale je tam brána. Vraciam sa k reštaurácii cez zónu stolčekov určených na pikniky. Zvláštne, vyviezť sa vlakom na kopec a potom si tam vybaliť sendviče a všetko do nich a hrať sa na deku v parku. Nikde neviem nájsť vlakovú pokladňu, cedula ma posiela do samoobsluhy (?) po lístok. Prídem do reštaurácie a vidím že samoobsluhou tu nazývajú v podstate bar. Čakám v rade a cítim sa ako na geriatrii. Kupujem si lístok a trojdecové pivo (lamy). Účet ma skoro posadí na zadok, ale čo mám robiť. Pivo stojí viac ako na Václaváku (ale ešte stále o dosť menej ako v Lunde!) ale sadne fantasticky. Sedím si na terase reštaurácie, pozerám na Alpy v diaľke a kopce a jazerá okolo Lugana v blízke, slnko svieti a mne je nekonečne dobre. Raj.
Prišiel čas naložiť sa do vlaku. Druhé a tretie poschodie geriatrie okupuje predné zatvorené dvere, ja sám zadné. Čosik nesedí. Rada starších nakoniec obsadí druhú súpravu, našťastie sme tu v krajine kde sa služby prispôsobujú zákazníkom a pôjdu dole dva vláčiky. Svoje zadné dvere neopúšťam a sadám si. Aj tak sa vlak celkom naplní. Vyrážame dole.
Výhľady ma už neohromujú, všetko som videl cestou hore, ale aj tak občas cvaknem. Vlak klesá úplne šialene, nie tak šialene ako pozemná lanovka, ale zase nie je naklonený. Celú trištvrte hodinu cesty sa šmýkam dole zo sedadla. Prípadne zaspávam, po zradnom pive. Zastavíme na hlavnej trati do Lugana, o dlhých 15 minút ide S10 naspäť. Tichý a rýchly ako pred tým, vystupujem na hlavnej stanici. Na rozdiel od Dňa zamračeného som zorientovaný a o 10 minút som doma.
Štedrý deň turistu.
No comments:
Post a Comment