Predvianočný

O 40 minút začína škola, skúsim napísať čo najviac.

Najprv o službách. Našiel som si tu dve obľúbené miesta na rýchle občerstvenie: 2 minúty od internátu malú panneteriu, kúsok od plavárne zase kebabáreň. V panneterii si dávam panini, zapekané bagety nie nepodobné tým z pasáže pred Gamčou. S holohlavým Talianom, ktorý tam predáva, komunikujem približne takto: kvésto! ukazujúc pritom na nejakú bagetu v chladiacom boxe. On ukáže na tú vedľa, kvésto? A ja nó, nó, kvésto, kvésto! na tú moju. Tak sa nejak zhodneme. Potom omáčka. Salsa? Sí, salsa, whatever. Caldo? Áno, sí, teplú. No tak sa bageta pripraví a ja podávam desaťfrankovú bankovku, lebo sa mi už fakt nechce lúštiť, koľko mám platiť. On mi proste niečo vydá...

Inak táto prevádzka bude podľa mňa ten dôvod, pre ktorý Švajčiarsko nepustia do EÚ. Všetko je úplne v poriadku, len skrátka toto by napríklad v Rakúsku nešlo - hygiena je taká trochu pofidérna. Bagety sú v chladiacom boxe, alebo ich týpek poskladá zo surovín dookola. Na šalát leje (inú) salsu z takej nedôveryhodnej fľaše. Raz som tam zažil prieberčivého zákazníka, ktorý si vybral už hotovú bagetu, ale niečo mu na nej nevoňalo - tak vravel holohlavcovi, čo má vyhádzať - a ten to hádzal rovno do kýblikov so surovninami. No, toto by v EÚ fakt nešlo. Ale je dobrý pocit vedieť, že civilizácia môže spolunažívať so zdravým rozumom.

Disclaimer: milujem kebab. Alebo gyros. Mám vyhliadnutú kebabáreň tu http://bit.ly/g3hk9C ktorú si kúpim, až budem nechutne bohatý. Tu v mojej luganskej kebabárni je kus za 9 korún, chcem povedať frankov, a je tiež výborný. Pikantná omáčka for the win. Predavač po anglicky moc nevie, teda pasívne áno, aktívne je lenivý. Raz sme tam boli s Kristine, niečo chcel, tak prekladala. Rovno na mňa udala že som sem šiel bez znalosti taliančiny, lebo som čakal že tu bude nemčina užitočná. Potom sa pýtal že odkiaľ som, lebo že vyzerám ako Arab. Mmmm pochvala mojej brade :-) Pokecali si, ja som dostal svoj kebab. Spokojnosť.

Prišiel som o týždeň na to, pýtam si gyros rukami nohami pseudotaliančinou (ukazujúc na pečivo a kvésto). Pýta sa ma niečo bla bla bla blonde bassa bla bla. Ahá, Kristine, yes, she is in tedesca for the weekend. Vôbec nedokážem zachytiť slovami obsah zvyšku rozhovoru, ale v podstate sme sa dohodli že on na mňa bude hovoriť po taliansky, aby som sa naučil, a ja na neho po anglicky. Všetko vyslovoval pekne jasne, tak som aj chápal. S mojou pasívnou taliančinou to fakt nie je až tak zlé. Ale asi je, práve sedím v openspace v škole a dvaja spolužiaci sa tu rozprávajú po taliansky a nerozumiem ani prd.

Zopár absurdít ešte pred prednáškou. Mám tu malú korešpondenčnú výmenu s akýmsi úradom zdravotného poistenia, a vždy po mne niečo chcú, a ja im to vždy pošlem. Neverím že ten celý proces skončíme pred mojim odchodom, ale to znie ako ich problém. Raz som im poslal mail po anglicky, niečo v štýle lala je pravda že blabla la? A oni odpovedali že áno, blabla je presne to lala čo myslíte. Ibaže po taliansky. Takže si ich predstavujem ako copy-pastujú môj mail do Google Translate a potom proste odpovedajú v rodnom jazyku. A ja potom robím to isté aby som pochopil čo píšu. Vďaka Google, uľahčuješ byrokraciu.

A posledná vec: bol som opäť na troche kultúry v divadle, malo to byť niečo ako božská ženskosť v priebehu vekov (ja viem že to znie hrozne, ale to sa fakt nedá preložiť nijak lepšie...). V podstate to bol záznam o tom ako bolo pohlavie bohov alebo ich aproximácií v hlbokej minulosti skôr ženské, kvôli celej tej záležitosti s rodením detí. Časový rozsah bol od veľkého tresku cez žabomyši, dinosaury a cromagnoncov až do momentu kedy vznikli monoteistické náboženstvá s bohom mužského pohlavia (od toho momentu to pre túto exhibíciu tým pádom prestalo byť zaujímavé). Všetko bolo zase po taliansky, ale rozumel som výrazne viac ako v minulom prípade s koňmi a jedným hercom na stoličke. Dokonca som vedel že mám čakať či spomenú vestonickú venušu, a áno, spomenuli ju. K hre samotnej. Jedna ženská neurčitého veku, hysterické vystupovanie, celkom slušné herecké schopnosti. Jeden týpek za počítačom, ktorý produkoval fakt čudné elektronické zvuky, kvázi ako soundtrack. A pritom sa tváril akože je ťažký umelec v momente tvorby. Celé to pôsobilo dojmom ako keď Barney v How I Met Your Mother hral smutného robota. Ale bolo to aj veselé, keď ženská hrala scénku pračlovek vs. mamut, celé obecenstvo sa rehotalo.

Tak to teraz nechajme tu, ešte mi zostáva materiál na jeden post, ale to až po novom roku.

Vishal

Musím na to ísť nejak inak. Rozdelil som si všetky poznámky k blogu na niekoľko menších častí a o každej napíšem samostatne.

Dnes to bude pár slov o mojom spolubývajúcom. Ako som už asi spomínal, volá sa Vishal (višal) a je z Indie (konkrétne New Delhi). Nahradil môjho predchádzajúceho Uzbeka a priznám sa, fakt fakt som v tej chvíli nechcel dostať Inda. Ale dosť som sa mýlil, Vishal je super a je to jednoznačne jeden z najlepších spolubývajúcich doteraz (pozerám sa na teba, Marcel:).

Nepovedal by som, že by niekto bol ochotný študovať na univerzite taliansku literatúru. A už vôbec nie niekto z Indie. No, vedľa mňa sedí živý protipríklad. Hovorí skvele po taliansky aj anglicky, aj keď v jeho angličtine počuť taký ten typický indický prízvuk. Keď skypuje domov, znie to ako nemecká televízia - toľko anglických slov. Pochytil som slovo znejúce ako handži, ktoré údajne znamená niečo ako dobre, mami.

Namiesto súčasného mobilu (nejaký no name ázijský smartphone) si objednal iPhone 4. Orange sa nejak fláka, a tak ho asi dostane až tesne pred Vianocami. Súc hinduista, toto budú jeho prvé :-) Prvý raz v živote tu videl sneh, bol patrične nadšený.

Jedno ráno vyzeral že sa mu fakt nechce vstávať, a posťažoval si, že doma by dostal čaj do postele - zjavne nejaký typ domáceho sluhu, a zjavne byť vyššia stredná trieda v Indii je vačšia zábava ako v Európe (aj ja chcem).

Do kávy si dáva výhradne biely kryštálový cukor, a keď ten nie je tak strúha kockový (nesrandujem) alebo nesladí (ohrdol môj obľúbený hnedý).

Je s ním zábava :-)

V zasneženom parku

Nikdy som nepísal blog, vedel som, že by som v tom bol otrasný. Čo sa plne potvrdzuje. Námetov je dosť, o to nič, ale tá sila prekonať sa a pravidelne zosmoliť kus textu zostala zabudnutá niekde po ceste.

A ako sa dokument s krátkymi vetičkami, námetmi postupne plní, ako sa dni skracujú a sneh zostáva čoraz nižšie, aj to svedomie sa ozýva a nabáda napísať opäť pár riadkov. A keď svedomie prekoná lenivosť, dopadne to ako teraz:

Dnes porozprávam len o školských záležitostiach, tvoria asi polovicu toho čo sem chcem ešte dostať - druhú si nechám na potom. Na potom ako návštevu zubára, nie na potom ako druhú polovicu čokolády ktorá sa už rána nedožije.

Pre účely pár ďalších odstavcov bude vhodné si zadefinovať, čo je to openspace. V našej informatickej budove je to skoro celé prvé poschodie, dlhé snáď 50, široké nech 6 metrov. Po oboch stranách je lemované kanceláriami, svetlo do neho preniká zvláštnymi štrbinami pri strope. Nie je ho dosť na to, aby tam aj cez deň nebývalo prítmie, ale je ho dosť na to, aby sa cez štrbinu slnko usmievalo... rovno ľuďom do očí. Plocha openspace-u je rozdelená na asi 10 menších úsekov skriňami výšky priemerného Taliana. Takže cez ne v kľude vidím. Medzi dvoma sadami skríň je stôl pre asi 10 ľudí (priemerná naplnenosť je ale okolo troch), stoličky, zásuvky, smetiak a nejaké počarbané papiere. Ku väčšine týchto kójí prináleží tabuľa s vypísanými fixkami. Ako doma na Malej Strane... Toľko teda k miestu činu, pozrime sa čo sa tam tak deje.

Ubiquitous Computing mal jednu z najzábavnejších a najinvenčnejších domácich úloh, ktoré som zažil. Cieľom bolo namerať sily WiFi signálov v niekoľkých miestach openspace-u a na základe týchto meraní pripraviť akýsi vzorec na výpočet polohy (keď máme len merania, ale netušíme kde sme). V týchto laboratórnych podmienkach absurdita, v realite veľmi užitočná vec. Prosím čitateľa o zapnutie fantázie, popíšem, ako som meral. V ľavej ruke dvaapolkilový, pätnásťpalcový macbook, ovládam ho pravou. Postavím sa na vhodne zvolené miesto openspace, niečo naklikám, stojím zo 15 sekúnd nehybne, pohnem sa na ďaľšie miesto. Toto opakujem pre 12 miest po celej ploche. Takýchto koliesok dohromady 5. Ruku som necítil ešte 3 dni, pohľady spolužiakov v openspace-i a pedagógov v kanceláriách (miestami sklo) - neoceniteľné. Samozrejme ako správny študent som to spomedzi spolužiakov robil prvý, takže na zvyšných už miestna populácia pozerala nie ako na retardov, ale ako na chúďatká ktoré už zase Langheinrich týra.

Namerané dáta bolo treba spracovať a spísať pár strán reportu, čoho sa podujala Iria (tímová úloha). Iria je Španielka a jej angličtina je kúzelná. Keby som mal ten report po nej opravovať, nemohol by zostať kameň na kameni, a tak sme to odovzdali také... prírodné. Stále nie sú opravené, takže zostáva dúfať v súcit teaching assistantov.

Openspace sa každý víkend stáva svedkom nevšedného úkazu: študentov v škole. Cez víkend. Často celý víkend. V živote som na Malej Strane cez víkend nikoho nevidel, pretože som tam cez víkend nikdy nebol. Tu je to už skoro pravidlo. A spolu so mnou soboty a nedele v škole trávi typicky aj polovica spolužiakov. Pre mňa osobne je to miesto s o trochu menej rušivými vplyvmi, miesto kde je káva z automatu a pizzeria o minútu chôdze bližšie ako z domu. A dom je len tri minúty chôdze - tak čo by som robil doma.

Tento víkend bol obzvlášť nepríjemný, presedel som v openspace viac času než posledný semester v škole v Prahe dohromady. Polsemestrálna úloha z heuristiky však nedávala na výber. Kanaďan Alex sa zaprisahával, že ho tento semester zabije - cítim sa podobne.

Niečo na mňa liezlo (a teraz to vyliezlo spať, už tri dni chrchlem) a tak som zmeškal prvú a snáď aj poslednú prednášku. Akurát je to ten predmet, kde sa prednášky nahrávajú, a tak som si ju večer stiahol a pozrel. No teda. V živote už nebudem ťahať legálne video. Niečo tak galakticky nudné som ešte nemusel pozerať. Ako škola, ale horšie: všetky tie distractions vyplývajúce z možnosti dať pauzu. A fakt že človek leží v posteli a motivuje ho to na spánok tiež nepomáha. Zaspávam, len si na to spomeniem. Zachránila ma spomienka na Majka a jeho pozeranie Lostu vyššou rýchlosťou - ak on môže pozerať nudný seriál rýchlejšie, nepôjde ten istý postup použiť aj na pramatku nudy, školu? Áno, VLC to zvláda, deň je zachránený!

Po polovici semestra sa nám na dvoch predmetoch vymenili prednášajúci. V prípade Uncertain Reasoning and Data Mining výrazne smerom k horšiemu (šialene zlý prízvuk, zrušil prestávku), v prípade heuristiky podozrievam skôr spásu z neba. Nový pán síce vyzerá ako satanáš, ešte aj v telefónnom čísle má dve trojšestky, ale je super a pozná hodinky, takže správne dáva prestávku a vie, kedy má skončiť. Škoda, že nás neučil celý čas. A škoda, že na URDM sa vymenili...

Podmienkou výplaty zvyšnej tretiny tunajšieho štipendia bolo vyplniť dotazník a napísať záverečný report. Neviem ako mám odpovedať na otázky týkajúce sa skúšok mesiac pred skúškami samotnými, ale OK. Prečítal som si reporty našich predchodcov (sú to tí istí ľudia ktorých mená vidím na nevyzdvihnutej pošte pri vstupe) a uvedomil si, že by mi sakra pomohlo, keby som ich čítal pred príchodom sem. To isté sa týka reportov na českých stránkach Erazmu. No nevadí. Nabudúce.

Počas písania ma prepadla taká blbá depresia, pocit akoby som už už odchádzal. Po návrate do Prahy to bude najhoršia posústredková depka v živote. Týmto apelujem na príslušných kamarátov, aby napustili kade s pivom a nanosili hory mäsa, začína mi to tu už chýbať.

Záverom spomeniem dementnú Komerční Banku a skvelého brata. Kvôli českému štipendiu som si musel založiť zvláštny eurový účet, s ktorým bolo len kopec réžie. Chcel som si ho zrušiť ešte pred odchodom, ó ja predvídavý. Ale to nešlo: zrušenie trvá mesiac a teta z ekonomického oddelenia UK odmietla poslať peniaze skôr ako 2 týždne vopred, pretože DÔVOD. Pred pár dňami mi teda volá neznáme číslo, ktoré samozrejme nedvíham. Pár minút na to prichádza výhražný e-mail, spomínajúci záväzok a okamžite sa ozvať. Hm. Sedím na nudnej prednáške a nemôžem si otvoriť notebook a začať to riešiť. Cue stress.

Po prednáške skúšam celý deň zavolať na uvedené číslo, dovolám sa vždy nejakej hudbe, čo ma stojí asi 10 CZK x počet pokusov. Nakoniec sa dovolám, aby som sa dozvedel, že mám na účte mínus šesť eur, a okamžite si tam mám niečo poslať. Skúšam poskokovi imperialisticko-kapitalistického establishmentu vysvetliť, že sa nedá mať mínus na účte kde som nechal plus a ktorý je bez poplatkov, ale on tvrdí že to nie je jeho chyba. Malý čertík na mojom pleci, moje zamestnané ja ho úplne chápe, ale aj tak by som ho najradšej zbil cez telefón. Píšem bratovi, pošli mi tam peniaze prosím. On spraví niečo výrazne lepšie - spustí tam a peklo vyrieši celú situáciu. O pár dní dostávam mail, že všetko je OK...

Mimochodom, nadpis je úplne irelevantný voči zvyšku textu, na čo už asi čitateľ prišiel. Nieto tu ani vločky, sneh začína o 1200 metrov vyššie. Pokračovanie čoskoro.