Najprv o službách. Našiel som si tu dve obľúbené miesta na rýchle občerstvenie: 2 minúty od internátu malú panneteriu, kúsok od plavárne zase kebabáreň. V panneterii si dávam panini, zapekané bagety nie nepodobné tým z pasáže pred Gamčou. S holohlavým Talianom, ktorý tam predáva, komunikujem približne takto: kvésto! ukazujúc pritom na nejakú bagetu v chladiacom boxe. On ukáže na tú vedľa, kvésto? A ja nó, nó, kvésto, kvésto! na tú moju. Tak sa nejak zhodneme. Potom omáčka. Salsa? Sí, salsa, whatever. Caldo? Áno, sí, teplú. No tak sa bageta pripraví a ja podávam desaťfrankovú bankovku, lebo sa mi už fakt nechce lúštiť, koľko mám platiť. On mi proste niečo vydá...
Inak táto prevádzka bude podľa mňa ten dôvod, pre ktorý Švajčiarsko nepustia do EÚ. Všetko je úplne v poriadku, len skrátka toto by napríklad v Rakúsku nešlo - hygiena je taká trochu pofidérna. Bagety sú v chladiacom boxe, alebo ich týpek poskladá zo surovín dookola. Na šalát leje (inú) salsu z takej nedôveryhodnej fľaše. Raz som tam zažil prieberčivého zákazníka, ktorý si vybral už hotovú bagetu, ale niečo mu na nej nevoňalo - tak vravel holohlavcovi, čo má vyhádzať - a ten to hádzal rovno do kýblikov so surovninami. No, toto by v EÚ fakt nešlo. Ale je dobrý pocit vedieť, že civilizácia môže spolunažívať so zdravým rozumom.
Disclaimer: milujem kebab. Alebo gyros. Mám vyhliadnutú kebabáreň tu http://bit.ly/g3hk9C ktorú si kúpim, až budem nechutne bohatý. Tu v mojej luganskej kebabárni je kus za 9 korún, chcem povedať frankov, a je tiež výborný. Pikantná omáčka for the win. Predavač po anglicky moc nevie, teda pasívne áno, aktívne je lenivý. Raz sme tam boli s Kristine, niečo chcel, tak prekladala. Rovno na mňa udala že som sem šiel bez znalosti taliančiny, lebo som čakal že tu bude nemčina užitočná. Potom sa pýtal že odkiaľ som, lebo že vyzerám ako Arab. Mmmm pochvala mojej brade :-) Pokecali si, ja som dostal svoj kebab. Spokojnosť.
Prišiel som o týždeň na to, pýtam si gyros rukami nohami pseudotaliančinou (ukazujúc na pečivo a kvésto). Pýta sa ma niečo bla bla bla blonde bassa bla bla. Ahá, Kristine, yes, she is in tedesca for the weekend. Vôbec nedokážem zachytiť slovami obsah zvyšku rozhovoru, ale v podstate sme sa dohodli že on na mňa bude hovoriť po taliansky, aby som sa naučil, a ja na neho po anglicky. Všetko vyslovoval pekne jasne, tak som aj chápal. S mojou pasívnou taliančinou to fakt nie je až tak zlé. Ale asi je, práve sedím v openspace v škole a dvaja spolužiaci sa tu rozprávajú po taliansky a nerozumiem ani prd.
Zopár absurdít ešte pred prednáškou. Mám tu malú korešpondenčnú výmenu s akýmsi úradom zdravotného poistenia, a vždy po mne niečo chcú, a ja im to vždy pošlem. Neverím že ten celý proces skončíme pred mojim odchodom, ale to znie ako ich problém. Raz som im poslal mail po anglicky, niečo v štýle lala je pravda že blabla la? A oni odpovedali že áno, blabla je presne to lala čo myslíte. Ibaže po taliansky. Takže si ich predstavujem ako copy-pastujú môj mail do Google Translate a potom proste odpovedajú v rodnom jazyku. A ja potom robím to isté aby som pochopil čo píšu. Vďaka Google, uľahčuješ byrokraciu.
A posledná vec: bol som opäť na troche kultúry v divadle, malo to byť niečo ako božská ženskosť v priebehu vekov (ja viem že to znie hrozne, ale to sa fakt nedá preložiť nijak lepšie...). V podstate to bol záznam o tom ako bolo pohlavie bohov alebo ich aproximácií v hlbokej minulosti skôr ženské, kvôli celej tej záležitosti s rodením detí. Časový rozsah bol od veľkého tresku cez žabomyši, dinosaury a cromagnoncov až do momentu kedy vznikli monoteistické náboženstvá s bohom mužského pohlavia (od toho momentu to pre túto exhibíciu tým pádom prestalo byť zaujímavé). Všetko bolo zase po taliansky, ale rozumel som výrazne viac ako v minulom prípade s koňmi a jedným hercom na stoličke. Dokonca som vedel že mám čakať či spomenú vestonickú venušu, a áno, spomenuli ju. K hre samotnej. Jedna ženská neurčitého veku, hysterické vystupovanie, celkom slušné herecké schopnosti. Jeden týpek za počítačom, ktorý produkoval fakt čudné elektronické zvuky, kvázi ako soundtrack. A pritom sa tváril akože je ťažký umelec v momente tvorby. Celé to pôsobilo dojmom ako keď Barney v How I Met Your Mother hral smutného robota. Ale bolo to aj veselé, keď ženská hrala scénku pračlovek vs. mamut, celé obecenstvo sa rehotalo.
Tak to teraz nechajme tu, ešte mi zostáva materiál na jeden post, ale to až po novom roku.
No comments:
Post a Comment