Predvianočný

O 40 minút začína škola, skúsim napísať čo najviac.

Najprv o službách. Našiel som si tu dve obľúbené miesta na rýchle občerstvenie: 2 minúty od internátu malú panneteriu, kúsok od plavárne zase kebabáreň. V panneterii si dávam panini, zapekané bagety nie nepodobné tým z pasáže pred Gamčou. S holohlavým Talianom, ktorý tam predáva, komunikujem približne takto: kvésto! ukazujúc pritom na nejakú bagetu v chladiacom boxe. On ukáže na tú vedľa, kvésto? A ja nó, nó, kvésto, kvésto! na tú moju. Tak sa nejak zhodneme. Potom omáčka. Salsa? Sí, salsa, whatever. Caldo? Áno, sí, teplú. No tak sa bageta pripraví a ja podávam desaťfrankovú bankovku, lebo sa mi už fakt nechce lúštiť, koľko mám platiť. On mi proste niečo vydá...

Inak táto prevádzka bude podľa mňa ten dôvod, pre ktorý Švajčiarsko nepustia do EÚ. Všetko je úplne v poriadku, len skrátka toto by napríklad v Rakúsku nešlo - hygiena je taká trochu pofidérna. Bagety sú v chladiacom boxe, alebo ich týpek poskladá zo surovín dookola. Na šalát leje (inú) salsu z takej nedôveryhodnej fľaše. Raz som tam zažil prieberčivého zákazníka, ktorý si vybral už hotovú bagetu, ale niečo mu na nej nevoňalo - tak vravel holohlavcovi, čo má vyhádzať - a ten to hádzal rovno do kýblikov so surovninami. No, toto by v EÚ fakt nešlo. Ale je dobrý pocit vedieť, že civilizácia môže spolunažívať so zdravým rozumom.

Disclaimer: milujem kebab. Alebo gyros. Mám vyhliadnutú kebabáreň tu http://bit.ly/g3hk9C ktorú si kúpim, až budem nechutne bohatý. Tu v mojej luganskej kebabárni je kus za 9 korún, chcem povedať frankov, a je tiež výborný. Pikantná omáčka for the win. Predavač po anglicky moc nevie, teda pasívne áno, aktívne je lenivý. Raz sme tam boli s Kristine, niečo chcel, tak prekladala. Rovno na mňa udala že som sem šiel bez znalosti taliančiny, lebo som čakal že tu bude nemčina užitočná. Potom sa pýtal že odkiaľ som, lebo že vyzerám ako Arab. Mmmm pochvala mojej brade :-) Pokecali si, ja som dostal svoj kebab. Spokojnosť.

Prišiel som o týždeň na to, pýtam si gyros rukami nohami pseudotaliančinou (ukazujúc na pečivo a kvésto). Pýta sa ma niečo bla bla bla blonde bassa bla bla. Ahá, Kristine, yes, she is in tedesca for the weekend. Vôbec nedokážem zachytiť slovami obsah zvyšku rozhovoru, ale v podstate sme sa dohodli že on na mňa bude hovoriť po taliansky, aby som sa naučil, a ja na neho po anglicky. Všetko vyslovoval pekne jasne, tak som aj chápal. S mojou pasívnou taliančinou to fakt nie je až tak zlé. Ale asi je, práve sedím v openspace v škole a dvaja spolužiaci sa tu rozprávajú po taliansky a nerozumiem ani prd.

Zopár absurdít ešte pred prednáškou. Mám tu malú korešpondenčnú výmenu s akýmsi úradom zdravotného poistenia, a vždy po mne niečo chcú, a ja im to vždy pošlem. Neverím že ten celý proces skončíme pred mojim odchodom, ale to znie ako ich problém. Raz som im poslal mail po anglicky, niečo v štýle lala je pravda že blabla la? A oni odpovedali že áno, blabla je presne to lala čo myslíte. Ibaže po taliansky. Takže si ich predstavujem ako copy-pastujú môj mail do Google Translate a potom proste odpovedajú v rodnom jazyku. A ja potom robím to isté aby som pochopil čo píšu. Vďaka Google, uľahčuješ byrokraciu.

A posledná vec: bol som opäť na troche kultúry v divadle, malo to byť niečo ako božská ženskosť v priebehu vekov (ja viem že to znie hrozne, ale to sa fakt nedá preložiť nijak lepšie...). V podstate to bol záznam o tom ako bolo pohlavie bohov alebo ich aproximácií v hlbokej minulosti skôr ženské, kvôli celej tej záležitosti s rodením detí. Časový rozsah bol od veľkého tresku cez žabomyši, dinosaury a cromagnoncov až do momentu kedy vznikli monoteistické náboženstvá s bohom mužského pohlavia (od toho momentu to pre túto exhibíciu tým pádom prestalo byť zaujímavé). Všetko bolo zase po taliansky, ale rozumel som výrazne viac ako v minulom prípade s koňmi a jedným hercom na stoličke. Dokonca som vedel že mám čakať či spomenú vestonickú venušu, a áno, spomenuli ju. K hre samotnej. Jedna ženská neurčitého veku, hysterické vystupovanie, celkom slušné herecké schopnosti. Jeden týpek za počítačom, ktorý produkoval fakt čudné elektronické zvuky, kvázi ako soundtrack. A pritom sa tváril akože je ťažký umelec v momente tvorby. Celé to pôsobilo dojmom ako keď Barney v How I Met Your Mother hral smutného robota. Ale bolo to aj veselé, keď ženská hrala scénku pračlovek vs. mamut, celé obecenstvo sa rehotalo.

Tak to teraz nechajme tu, ešte mi zostáva materiál na jeden post, ale to až po novom roku.

Vishal

Musím na to ísť nejak inak. Rozdelil som si všetky poznámky k blogu na niekoľko menších častí a o každej napíšem samostatne.

Dnes to bude pár slov o mojom spolubývajúcom. Ako som už asi spomínal, volá sa Vishal (višal) a je z Indie (konkrétne New Delhi). Nahradil môjho predchádzajúceho Uzbeka a priznám sa, fakt fakt som v tej chvíli nechcel dostať Inda. Ale dosť som sa mýlil, Vishal je super a je to jednoznačne jeden z najlepších spolubývajúcich doteraz (pozerám sa na teba, Marcel:).

Nepovedal by som, že by niekto bol ochotný študovať na univerzite taliansku literatúru. A už vôbec nie niekto z Indie. No, vedľa mňa sedí živý protipríklad. Hovorí skvele po taliansky aj anglicky, aj keď v jeho angličtine počuť taký ten typický indický prízvuk. Keď skypuje domov, znie to ako nemecká televízia - toľko anglických slov. Pochytil som slovo znejúce ako handži, ktoré údajne znamená niečo ako dobre, mami.

Namiesto súčasného mobilu (nejaký no name ázijský smartphone) si objednal iPhone 4. Orange sa nejak fláka, a tak ho asi dostane až tesne pred Vianocami. Súc hinduista, toto budú jeho prvé :-) Prvý raz v živote tu videl sneh, bol patrične nadšený.

Jedno ráno vyzeral že sa mu fakt nechce vstávať, a posťažoval si, že doma by dostal čaj do postele - zjavne nejaký typ domáceho sluhu, a zjavne byť vyššia stredná trieda v Indii je vačšia zábava ako v Európe (aj ja chcem).

Do kávy si dáva výhradne biely kryštálový cukor, a keď ten nie je tak strúha kockový (nesrandujem) alebo nesladí (ohrdol môj obľúbený hnedý).

Je s ním zábava :-)

V zasneženom parku

Nikdy som nepísal blog, vedel som, že by som v tom bol otrasný. Čo sa plne potvrdzuje. Námetov je dosť, o to nič, ale tá sila prekonať sa a pravidelne zosmoliť kus textu zostala zabudnutá niekde po ceste.

A ako sa dokument s krátkymi vetičkami, námetmi postupne plní, ako sa dni skracujú a sneh zostáva čoraz nižšie, aj to svedomie sa ozýva a nabáda napísať opäť pár riadkov. A keď svedomie prekoná lenivosť, dopadne to ako teraz:

Dnes porozprávam len o školských záležitostiach, tvoria asi polovicu toho čo sem chcem ešte dostať - druhú si nechám na potom. Na potom ako návštevu zubára, nie na potom ako druhú polovicu čokolády ktorá sa už rána nedožije.

Pre účely pár ďalších odstavcov bude vhodné si zadefinovať, čo je to openspace. V našej informatickej budove je to skoro celé prvé poschodie, dlhé snáď 50, široké nech 6 metrov. Po oboch stranách je lemované kanceláriami, svetlo do neho preniká zvláštnymi štrbinami pri strope. Nie je ho dosť na to, aby tam aj cez deň nebývalo prítmie, ale je ho dosť na to, aby sa cez štrbinu slnko usmievalo... rovno ľuďom do očí. Plocha openspace-u je rozdelená na asi 10 menších úsekov skriňami výšky priemerného Taliana. Takže cez ne v kľude vidím. Medzi dvoma sadami skríň je stôl pre asi 10 ľudí (priemerná naplnenosť je ale okolo troch), stoličky, zásuvky, smetiak a nejaké počarbané papiere. Ku väčšine týchto kójí prináleží tabuľa s vypísanými fixkami. Ako doma na Malej Strane... Toľko teda k miestu činu, pozrime sa čo sa tam tak deje.

Ubiquitous Computing mal jednu z najzábavnejších a najinvenčnejších domácich úloh, ktoré som zažil. Cieľom bolo namerať sily WiFi signálov v niekoľkých miestach openspace-u a na základe týchto meraní pripraviť akýsi vzorec na výpočet polohy (keď máme len merania, ale netušíme kde sme). V týchto laboratórnych podmienkach absurdita, v realite veľmi užitočná vec. Prosím čitateľa o zapnutie fantázie, popíšem, ako som meral. V ľavej ruke dvaapolkilový, pätnásťpalcový macbook, ovládam ho pravou. Postavím sa na vhodne zvolené miesto openspace, niečo naklikám, stojím zo 15 sekúnd nehybne, pohnem sa na ďaľšie miesto. Toto opakujem pre 12 miest po celej ploche. Takýchto koliesok dohromady 5. Ruku som necítil ešte 3 dni, pohľady spolužiakov v openspace-i a pedagógov v kanceláriách (miestami sklo) - neoceniteľné. Samozrejme ako správny študent som to spomedzi spolužiakov robil prvý, takže na zvyšných už miestna populácia pozerala nie ako na retardov, ale ako na chúďatká ktoré už zase Langheinrich týra.

Namerané dáta bolo treba spracovať a spísať pár strán reportu, čoho sa podujala Iria (tímová úloha). Iria je Španielka a jej angličtina je kúzelná. Keby som mal ten report po nej opravovať, nemohol by zostať kameň na kameni, a tak sme to odovzdali také... prírodné. Stále nie sú opravené, takže zostáva dúfať v súcit teaching assistantov.

Openspace sa každý víkend stáva svedkom nevšedného úkazu: študentov v škole. Cez víkend. Často celý víkend. V živote som na Malej Strane cez víkend nikoho nevidel, pretože som tam cez víkend nikdy nebol. Tu je to už skoro pravidlo. A spolu so mnou soboty a nedele v škole trávi typicky aj polovica spolužiakov. Pre mňa osobne je to miesto s o trochu menej rušivými vplyvmi, miesto kde je káva z automatu a pizzeria o minútu chôdze bližšie ako z domu. A dom je len tri minúty chôdze - tak čo by som robil doma.

Tento víkend bol obzvlášť nepríjemný, presedel som v openspace viac času než posledný semester v škole v Prahe dohromady. Polsemestrálna úloha z heuristiky však nedávala na výber. Kanaďan Alex sa zaprisahával, že ho tento semester zabije - cítim sa podobne.

Niečo na mňa liezlo (a teraz to vyliezlo spať, už tri dni chrchlem) a tak som zmeškal prvú a snáď aj poslednú prednášku. Akurát je to ten predmet, kde sa prednášky nahrávajú, a tak som si ju večer stiahol a pozrel. No teda. V živote už nebudem ťahať legálne video. Niečo tak galakticky nudné som ešte nemusel pozerať. Ako škola, ale horšie: všetky tie distractions vyplývajúce z možnosti dať pauzu. A fakt že človek leží v posteli a motivuje ho to na spánok tiež nepomáha. Zaspávam, len si na to spomeniem. Zachránila ma spomienka na Majka a jeho pozeranie Lostu vyššou rýchlosťou - ak on môže pozerať nudný seriál rýchlejšie, nepôjde ten istý postup použiť aj na pramatku nudy, školu? Áno, VLC to zvláda, deň je zachránený!

Po polovici semestra sa nám na dvoch predmetoch vymenili prednášajúci. V prípade Uncertain Reasoning and Data Mining výrazne smerom k horšiemu (šialene zlý prízvuk, zrušil prestávku), v prípade heuristiky podozrievam skôr spásu z neba. Nový pán síce vyzerá ako satanáš, ešte aj v telefónnom čísle má dve trojšestky, ale je super a pozná hodinky, takže správne dáva prestávku a vie, kedy má skončiť. Škoda, že nás neučil celý čas. A škoda, že na URDM sa vymenili...

Podmienkou výplaty zvyšnej tretiny tunajšieho štipendia bolo vyplniť dotazník a napísať záverečný report. Neviem ako mám odpovedať na otázky týkajúce sa skúšok mesiac pred skúškami samotnými, ale OK. Prečítal som si reporty našich predchodcov (sú to tí istí ľudia ktorých mená vidím na nevyzdvihnutej pošte pri vstupe) a uvedomil si, že by mi sakra pomohlo, keby som ich čítal pred príchodom sem. To isté sa týka reportov na českých stránkach Erazmu. No nevadí. Nabudúce.

Počas písania ma prepadla taká blbá depresia, pocit akoby som už už odchádzal. Po návrate do Prahy to bude najhoršia posústredková depka v živote. Týmto apelujem na príslušných kamarátov, aby napustili kade s pivom a nanosili hory mäsa, začína mi to tu už chýbať.

Záverom spomeniem dementnú Komerční Banku a skvelého brata. Kvôli českému štipendiu som si musel založiť zvláštny eurový účet, s ktorým bolo len kopec réžie. Chcel som si ho zrušiť ešte pred odchodom, ó ja predvídavý. Ale to nešlo: zrušenie trvá mesiac a teta z ekonomického oddelenia UK odmietla poslať peniaze skôr ako 2 týždne vopred, pretože DÔVOD. Pred pár dňami mi teda volá neznáme číslo, ktoré samozrejme nedvíham. Pár minút na to prichádza výhražný e-mail, spomínajúci záväzok a okamžite sa ozvať. Hm. Sedím na nudnej prednáške a nemôžem si otvoriť notebook a začať to riešiť. Cue stress.

Po prednáške skúšam celý deň zavolať na uvedené číslo, dovolám sa vždy nejakej hudbe, čo ma stojí asi 10 CZK x počet pokusov. Nakoniec sa dovolám, aby som sa dozvedel, že mám na účte mínus šesť eur, a okamžite si tam mám niečo poslať. Skúšam poskokovi imperialisticko-kapitalistického establishmentu vysvetliť, že sa nedá mať mínus na účte kde som nechal plus a ktorý je bez poplatkov, ale on tvrdí že to nie je jeho chyba. Malý čertík na mojom pleci, moje zamestnané ja ho úplne chápe, ale aj tak by som ho najradšej zbil cez telefón. Píšem bratovi, pošli mi tam peniaze prosím. On spraví niečo výrazne lepšie - spustí tam a peklo vyrieši celú situáciu. O pár dní dostávam mail, že všetko je OK...

Mimochodom, nadpis je úplne irelevantný voči zvyšku textu, na čo už asi čitateľ prišiel. Nieto tu ani vločky, sneh začína o 1200 metrov vyššie. Pokračovanie čoskoro.

Jeseň

Tento sobotný večer mal byť strávený pracovne, a dokonca už aj tak začínal vyzerať, ale potom som dal spracovávať jednu HDR panorámu. Macbook to zasekalo natoľko, že na ňom ani ten sprostý Word nechce ísť (nie, že by normálne išiel...). Takže najbližšia nižšia priorita v to-do zozname je... napísať pár riadkov o tom, čo sa zase za posledné dni prihodilo.

Z panorámy je hotových 10 percent: pozrime sa, čo tunajšia škola.

V prvom rade - nehorázne spamuje. Každý tu má svoju školskú mailovú adresu, a zjavne existuje nejaký triviálny spôsob, ako poslať mail úplne každému. Predpokladám, že stačí napísať na usi@usi.ch, alebo niečo podobne primitívne. Symptómy nákazy sú pomerne zrejmé: dostávam maily o prednášajúcich návštevách (čo je fajn ak je to informatika, nie nejaký sprosté štrikovanie či čo to naposledy prišlo z Faculty of Communication - ale možno som to len zle preložil), o párty v kluboch v meste, ktorým zjavne stačí hodiť 10% zľavu aby mohli spamnúť všetkých študentov (čo opäť až tak nevadí), a nakoniec chuťovky, ako pozvánka do miestneho moslimského spolku (hm... kvalifikujem sa?). Viem že by som nemal nadávať, keďže som sa takto dozvedel napríklad o debatnom klube, ale sú tu aj iné dôvody na nespokojnosť. V prvom rade sa neunúvajú všetko preložiť do angličtiny, takže asi 2/3 spamu končia v koši len preto, že im nerozumiem. V druhom a poslednom rade im niekto ukázal kde sa mení veľkosť a farba písma, takže typický mail je veľkosti 20, tučným písmom striedavo oranžovej a svetlomodrej farby. Chcel by som mail, cez ktorý by sa dala poslať facka.

No ale na príjemnejšiu nótu, zažil som aj skutočne inovatívne a príjemné využitie moderných technológií. Jedna z domácich úloh Software Performance obnášala zmerať si jeden z výkonnostných parametrov svojho notebooku. Výsledky sme na hodine prezentovali nasledovne: prednášajúci zverejnil tabuľku v Google Docs a nechal nás ju editovať. Do riadkov sme si napísali mená, do stĺpcov rôzne zaujímavé parametre našich úloh, a spoločne sme v priebehu pár minút zostavili prehľadnú tabuľku informácií o nameranom výkone a parametroch, ktoré meranie ovplyvňovali. Celé kolaboratívne editovanie navyše bežalo na projektore - milí pedagógovia, takto sa to má robiť. Klobúk dole a karma hore.

Vždy som si vravel, že v mojej angličtine nie je počuť slovanský prízvuk, ale zjavne je. Jeden z teaching assistantov pôvodom z Litvy ma odhalil asi tak po prvej vete. Na moju obhajobu, ja som jeho silný ruský prízvuk počul, ešte než otvoril ústa.

Panoráma ukazuje 21% a ja som si k písaniu ulomil kus zmrzliny (je možné, že mraznička mrazí až príliš).

Prednášajúci heuristiky, najhorší pedagóg v mojom živote, má u mňa veľké plus - pozná Borůvkův algoritmus pod jeho správnym menom. Aj keď, vyslovoval ho asi ako Brekeke, kým som ho neopravil... Celkovo je mi príslušného pána skôr ľúto než že by som ho nemal rád, problematike sa rozumie, chce nás niečo naučiť, chápe že na jeho domáce úlohy nemáme nekonečne veľa času, ale stále - chýbajú mu tie schopnosti, ktoré tvoria dobrých učiteľov.

Škola mi dáva veľa aj v oblastiach, ktoré s problematikou priamo nesúvisia - napríklad, že keď nedávam pozor (čítam si SME.sk na prednáške), nemal by som sa priamo zapájať a odpovedať - šanca že trepnem sprostosť je skoro 1. Alebo, že keď si nevezmem pitie na 3-hodinovú prednášku, tak budem na konci smädný ako ťava. Alebo, že keď si dám orieškovú zmrzlinu, tak ma bude škrabať celé hrdlo. Ale to už odbáčam od témy.

Na jednom Uncertain Reasoning sme mali malý tour-de-force algoritmami: počas 45 minút sme použili trianguláciu grafov, hľadanie klík, minimálnej kostry, a to všetko len na to, aby sme sa mohli hrať s nejakými pravdepodobnosťami. Chvíľu to vyzeralo, že sme dokázali P=NP, ale to bola len fatamorgána.

Prednášajúci na poslednom Software Performance vyhlásil, že už sme spravili toľko domácich úloh, že by sme po správnosti nemali venovať už žiaden čas projektu. Ale projekt vraj odovzdať aj tak máme. Tak že sa nemáme veľmi siliť, že už sme sa silili dosť. Spolu s dvomi spolužiakmi (pedagógovia boli opäť v presile, to som zažil naposledy na výletoch KMS) sme si dvihli čeľuste zo zeme a prijali tento neočakávaný dar šťasteny bez ďalšieho pozerania na koňove zuby.

Panoráma sa blíži do štvrtiny. Autor rozumie, že z čitateľského hľadiska je táto rýchlosť závratná, ale zároveň si všíma, koľko šedých vlasov a vrások mu pribudlo, odkedy ju začal spracovávať.

Pojednanie o mimoškolskom živote začnem citátom "the last yesterday" od neuvedenej autorky, ktorý si týmto zakladám vedľa slova "pátok" (z vlastnej produkcie). Holt, slovenčin aj angličtin sú ťažký jazykoch, a kto im chce hovoriť, musí dobre robiť.

Nikdy, nikdy nepite so svojimi učiteľmi, aj keby to boli len teaching assistants, aj keby bol vekový rozdiel len pár rokov, a aj keby bola slivovica taaak dobrá. Proste mi verte a nerobte to. Tak. Len toľko som chcel.

Kúpil som si v obchode bagety, ktoré nie sú celkom dopečené, a treba ich asi 10 minút piecť v rúre. Je to tuším najlepší spôsob, ako sa dostať k čerstvému pečivu, odteraz si kupujem len toastový chleba a toto. Po návrate do Prahy si asi kúpim vlastnú rúru, uvidíme čo na to kolejšéfka (dúfam v rýchly infarkt). Dovtedy sa možno naučím, že ak to bolo v rúre, tak sa toho nemám chytať holou rukou - to sa týka tanierov, spomínaných bagiet, pizze, skrátka všetkého. Prírodný výber v umelých podmienkach.

S témou rúra súvisí aj téma pizza. Prvý raz v živote som na základe inštrukcií (mamy vedia všeličo, ale písať recepty pre hlúpych synov asi nie) sám vyrobil cesto na pizzu, ktoré úplne šokujúco nebolo hnusné. Všetky ingrediencie, ktoré na pizzu išli, dokopy vytvorili podobne prekvapivú mňamku, a ak to nabudúce nebude prilepené o alobal, ale o papier na pečenie (→ to-buy), mohlo by to byť skoro až super.

Pod kategóriu jedla zaraďme aj džemy všetkých možných netradičných chutí, ktoré tu dostať. Poviem to takto. Pomarančový džem: mňam. Zázvorový: tfuj. Passion fruit: ani nemá preklad. A celkom sa dá. Experimenty odtiaľ-potiaľ.

Súvisle pokračujúc zvláštnymi vecami sa dostávame k šašovi na prechode. Začnime zoširšia: kúsok od internátu, smerom ku škole, je normálna základná škola. Pri škole je prechod, aj keď no, prechod. Cesta je jednosmerná, dohromady má jeden pruh. Žiaden problém, ale bolo mi vysvetlené, že deti sa tu cez cestu zásadne nepozerajú. Takže na prechode v čase školy stojí taký ujo v reflexnej veste, nazvime ho pracovne šašo, a hrá sa na semafor. Táto hra sa hrá tak, že keď príde čo i len jedno deco, alebo vlastne ktokoľvek, k prechodu, šašo veľmi dôležito vstúpi na vozovku, zastaví celú tú galaktickú premávku ktorá sa tam po tej jednosmerke premáva (správne, občas tam nie je nič) a nechá toto jedno jediné deco prejsť. Potom blahosklonne ustúpi naspäť na chodník a nechá svet opäť sa rozbehnúť. Predpokladám, že toto je tunajší spôsob ako dávať ľuďom podporu v nezamestnanosti, akceptujem, ale už som sa zaprisahal že v živote tento ľudský semafor nevyužijem. Aj keby som mal cez tú cestu prejsť tri metre od prechodu. Just.

Z iného súdka, respektíve bazénika, je odstavec o plavárni. Nad vonkajší 50-metrový bazén nafúkli veľký dóm, spravili niečo s vodou (takže je na tenkej hranici medzi osviežujúca a kriste pane, zomriem, zomriem od zimy) a dámske šatne premenovali na spoločné. Teraz poprosím čitateľa o namaľovanie nasledovného obrazu: prečítam si ceduľku po taliansky, z ktorej usúdim, že mám zamieriť do šatní, ktoré si pamätám ako dámske. Zamyslím sa ešte raz, predsalen, toto by bola hlúpa chyba prekladu. Zdá sa, že ok. Vchádzam do vnútra, a vidím nejaké... dámy. Všetko v poriadku, sú oblečené a tak, ale prečo na mňa tak zvláštne pozerajú? No nevadí, rýchlo sa naučím používať obojstrannú kabínku (to treba vidieť), presúvam sa do sprchy (viac zvláštne pozerajúcich dám) a do bazéna (srandovné otáčajúce dvere s pretlakom a ešte nejaké dámy). V bazéne sú našťastie aj páni, takže toto nie je segregovaný dámsky. No a samozrejme ekvivalentná situácia pri odchode. Až pri včerajšom výlete som si všimol pánov aj v šatni. Nezostáva mi než usúdiť, že páni v šatni trávia skoro zanedbateľný čas, na rozdiel od dám, ktoré... čo ja viem, asi sa im tam páči.

Minulý víkend bol Halloween, ktorý som úspešne odignoroval: stačí poznať ľudí ktorí tiež neskočia spojeným štátom hornoamerickým na každý sviatok. Na druhom poschodí intráku bola párty s prekvapivo dobrou výzdobou: umelé pavučiny sú super, fake sviečky sa s prižmúrením oka dali zniesť, a autentické lístie z podlahy by som ďalšie ráno skutočne nechcel spratávať, ale vyzeralo skvele. Henry, miestny Dán relokovaný do Británie, sa namaľoval za Drakulu - v spojení s jeho prízvukom to bol naozaj zážitok. Pár Španielok sa prezlieklo za čarodejnice (celkom verná podoba), iné za mačky z príslušného muzikálu (to je tak originálne) a ja s Corinne sme vypili fľašu Martini a v Google Earth hodinu lietali nad Švajčiarskom. Alkohol našťastie ovplyvňuje lietanie menej ako napríklad šoférovanie - všade dookola je kopec voľného miesta. S pristávaním je to typicky horšie...

Týždeň pred tým bola párty v štýle 90tych rokov. No, 90tych rokov tam bolo ako kuraťa vo vifonke. Raz za päť pesničiek išla pesnička čo znela akože je inšpirovaná pesničkou z tej doby. No a možno si to nepamätám správne, ale tuším že vtedy frčali aj slaďáky, čo sa zjavne na modernú dance party nehodí. Hm, keď nad tým tak uvažujem, tak fakt nie. Na to tam bolo príliš veľa nagélovaných metrosexuálnych Talianov. Odišiel som v momente keď som prestal ovládať nutkanie otrieskať jedného z nich o stĺp. Disko skutočne nie je môj štýl.

No, zlé správy pre môj ďalší program, panoráma je len na 35 percentách, takže to už dnes asi nestíha. Macbook je teda nepoužiteľný a zostáva mi len slimáčik. Mám tu stiahnuté Fantaghiro (nie pre seba!!! - úplne vidím Kesyho tvár), uvidíme o čo sa za tých 10 rokov čo som ho nevidel zhoršilo.

Ďalšie vysielanie už bude z vysočiny Fra Mauro. Aquarius over and out.

Dni kultúry a oddychu

Nadpis je trochu zavádzajúci, keďže tá kultúra bola len včera, a ten oddych sa nejak neukazuje. Ale tak Šaňo Mach vstúpil do Demokratickej strany v deveťatridsiatom...

Vezmime si to nejak po jednotlivých témach.

Kultúra

Včera po výbornej večeri uvarenej v kuchyni ako zo 70tych rokov (ale len ako) v byte ktorý ani neviem kde začať popisovať (také si kúpim keď budem veľký) malo byť kino. Aspoň tak som si myslel, podľa prvej správy. Potom vysvitlo, že ono to vlastne nie je kino ale divadlo, a po príchode na miesto vysvitlo, že to bude navyše dosť minimalistické - jediná stolička uprostred pódia. Nuž, aspoň uvidím niečo nové. Prišiel taký pán tesne pred šesťdesiatkou, posadil sa a začal akčne rozprávať/hrať dej akéhosi nemeckého románu zo 17. storočia. Nerozumel som ani prd, ale ujo hovoril pútavo, výborne hral rôzne postavy odlišným tónom reči, mimikou a gestikuláciou (a pohybom limitovaným na sedenie na stoličke), jeho imitácia infarktu (?) a plaču bola skutočne na úrovni, takže s konštatovaním že dej je len jedna z častí umeleckého zážitku, som bol spokojný. Škoda že som pôsobil ako posledný chren, keď po podarených vtipoch som bol jediný kto sa nesmial, ale aspoň som bol rovnako vážny keď si to dej žiadal. Celkovo jedna veľmi zaujímavo a poučne strávená hodina a štvrť a desaťfrankovka.

Pod kultúru ešte zaradím tunajšiu mládež, ktorej vonku ešte nie je zima, a tak v piatkovú noc robí v parku presne to čo každá iná, totiž nadrbáva sa. Bol by som závidel, ale alkohol sa k McFlurry fakt nehodí. Po návrate domov som tu našiel kúzelne opité celé poschodie, ku ktorému som sa pár pohárikmi na chvíľu aj pridal. Ľudia v nálade sa okolo jednej v noci vybrali von, a tak sa podaril aj nejaký spánok.

Pod kultúru zaradím aj tunajší Ooops bar, čo je podnik prijateľnej úrovne, cien a kapacity asi 5 minút chôdze odtiaľto a minútu od školy (trojuholníková nerovnosť). Liter a pol pomerne hnusného piva v krčahu stojí asi ako desať dobrých pív v Prahe, tak ale nezabijem sa. Prekvapivo mi pri odchode zo školy nikdy nenapadne ísť na jedno, ale to bude těma spolužákama a kamarádama, se kerýma se tu stýkám. Plynulý prechod do nasledujúcej kapitoly sa ponúka sám

Škola

Sa ma asi pokúša zabiť. Predmet Software Performance na začiatku nežartoval, a skutočne mu venujem tak 6-8 hodín týždenne. Z toho čo preberáme viem už dosť veľa, rozhodne viac ako moji spolužiaci, čo už ocenil aj jeden z teaching assistantov. Ale sa mi machruje, po piatich rokoch na Matfyze... Ubiquitous Computing je fajn, ale posledná domáca úloha fakt nemusela byť vo forme videa. Uncertain Reasoning and Data Mining je ešte stále zaujímavá a užitočná štatistika, takže sa nesťažujem. Heuristics je oproti tomu trochu iná káva.

Prednášky sú v poriadku, síce ma témy ktoré práve berieme príliš nezaujímajú, ale aspoň rozumiem, sledujem, viem sa pýtať k téme a celkovo dávam pozor. Prvý náznak problému bol v momente, keď som sa spýtal "ako tam dostanem nejaké reálne dáta", pričom odpoveď bola "je to v poriadku, tie dáta čo používame sú realistické". WTF, to som sa nepýtal, ale nejak som to z neho vypáčil.

Seriózne problémy začali na poslednom cvičení. Zadanie: naprogramovať funkciu X, kde už je funkcia Y s totožnou logikou. Q: môžem spraviť copy-paste? A: samozrejme že nie, inšpirujte sa a napíšte to sám. Toto ja nedokážem. Keď dostanem zadanie, naprogramujem (skoro) hocičo, ale nedokážem vyrábať rovnaký kód ale inak. Tak copy-paste a začínam upravovať kód, aby vyzeral akože je môj. Učiteľ prechádza medzi nami štyrmi čo na cvičenia chodíme a pomáha nám. Zastaví pri mne. U: túto premennú máte zle, to je neoptimálne J: to je v poriadku, takto je to čitateľnejšie (čo doloží ktorákoľvek kniha o programovaní) a toto je akurát prípad ktorý vie kompilátor zoptimalizovať. U: nie, to je zle, programujete zle. Brain stop. Keď mu o pol hodinu ukazujem jeho kód, s pár premenovanými časťami, pochváli ma... vnútri plačem.

O chvíľu absurdita graduje. Spolužiak položí otázku: A alebo B? Učiteľ odpovedá: veľmi-pokrútená-verzia-A je úplne zle. S: ale ja viem že to je zle, to sa nepýtam. Pýtam sa, či A alebo B. U: veľmi-pokrútená-verzia-A je úplne zle. Do diskusie sa vkladá teaching assistant, ktorý presne vie čo sa spolužiak pýta (všetci okrem učiteľa to vieme) a snaží sa otázku vysvetliť inak. Po piatich minútach hádzania hrachu na stenu na seba všetci neveriacky pozeráme (čo je natvrdlý?) a navrdlý odišiel na tri minúty z triedy. U univerzitného pedagóga by som asi čakal trochu viac schopnosti porozumieť hovorenému slovu....

Výlety

Slečna z damaliges DDR z minulého dielu, Kristine, sa ukázala ako skvelý spoločník na výlety. 3 víkendy dozadu sme vyliezli na Monte Bar, dva víkendy dozadu sme za hmlistého počasia prešli popri jazere až do Talianska, a minulý týždeň sme sa aj so Španielkou Nataliou a Švajčiarkami Corrine a Géraldine pokúsili o dvojdenný výlet na Monte Tamaro. Počasie malo byť podľa predpovede podmračné, trochu blbé je že nízke mraky sú na kopci neodlíšiteľné od hmly. Vyliezli sme teda len po lokálnu obdobu jedného z našich salašov, pozdravili tampasúce sa prasiatka, prekvapene skonštatovali, koľko jedla sa zmestí štyrom slečnám do batohov, a rozhodli sa skrátiť výlet na jeden deň. Po vrstevnici sme v hmle, z ktorej chvíľami vykukovali vrcholy kopcov cez údolie, dostali až po Alpe Foppa, čo je vrchná stanica lanovky s nejakými bonusmi navyše.

Prvý bonus je bobová dráha, ktorá je super. Toto sa nedá dosť dobre zdôrazniť: je skvelá. Vážne. Choďte si ju skúsiť. Skúsim popísať nepopísateľné: boby na koľajničkách práve dosiahli najvyšší bod, odkiaľ už pôjdu len gravitáciou dole. Inverzia spôsobuje, že pár metrov pod začiatkom lanovky začína more hmly, ktoré zalialo celú dolinu, z ktorej až na opačnej strane vykukujú vrcholy kopcov. Bol by som plakal že nemôžem fotiť, alebo nahrávať video, keby som nebol zaujatý smrťou v očiach. Nie, brzdiť nebolo treba, bez brzdenia je to väčšia zábava. Áno, samozrejme, že som sa spustil dvakrát.

Druhá atrakcia je kostol, ktorý sa opäť nedá popísať slovami, našťastie je celkom dobre zdokumentovaný na fotkách. Byť veriacim, chcel by som chodiť sem. Hmla dodávala všetkému zvláštnu atmosféru, a nikto neľutoval, že nám prekazila plány. Vybrali sme sa teda dolu do doliny, preberali témy od športovej streľby cez malých synovcov a sesternice až po zjednodušovanie jazyka a potrebu chrániť jeho čistotu. Môj foťák si požičala Géraldine, študentka umenia, dostala sa do zvláštneho tranzu, behala dookola a fotila každý fotogenický padnutý list, suchú vetvu, hnusné blato a tak. Nutné poznamenať, že na fotkách je ich umelecký pôvod vidieť. Úspešný návrat z nie úplne úspešného výletu dovŕšila ešte úspešnejšia afterpárty, z ktorej si pamätám hlavne útržky: ... dobré víno... chlieb, ktorý sa na ten slovenský ani nechytá... švajčiarska hruškovica... špagety veľmi skoro ráno... Big Lebowski na DVDčku, white russian v ruke. Užitočnejšiu hmlu som ešte nezažil.

Nastolená tradícia výletov bude dúfajme pokračovať zajtra. Viac sa dozviete po reklame (pustite si nejakú reklamu dookola).

Technická vsuvka

Dnes to bude trochu netradičné, spravím takú malú porovnávaciu recenziu. Budem porovnávať jablká s hruškami, konkrétne starší (2007) MacBook Pro s aktuálnym Mac OS X Snow Leopard, ktorý som tu dostal zapožičaný, s mojím ASUS EEE 1008 HA. Než niekto vyprskne, že sa to porovnávať nedá, tak odpoveď znie... dá. Prejdime si to po častiach.

Telo

MacBook má celohliníkovú konštrukciu, vyrobenú len z niekoľkých kusov. Na povrchu nie sú žiadne nálepky, logá ani zbytočnosti - len svietiace logo Apple na zadnej strane displeja. Hliník nechytá odtlačky prstov, neprehýba sa, je spracovaný výborne, ale na druhej strane - hreje. Notebook sa chladí celým svojím telom, a v záťaži je oblasť nad F klávesami vyslovene horúca. Displej je v zavretom stave k telu pricvaknutý a otvára sa nie najpohodlnejším tlačítkom. Celý stroj váži okolo troch kíl (odhadom).

Eee má naproti tomu celoplastové, lesklo biele telo. Capkance od prstov je na ňom vidieť omnoho lepšie. Displej drží len odporom pántov a celková hmotnosť je trochu pod kilom a pol.

Oba notebooky majú istú eleganciu, a klady približne vyvyvažujú zápory. Čo sa tela týka, je to nerozhodne.

Displej

Tu je to pomerne jasné, MacBook má krásny 15-palcový displej s relatívne dobrými pozorovacími uhlami aj zboku a zdola. Rozlíšenie 1440x900 mi zatiaľ nikdy nebolo malé.

Naproti tomu má Eee nepríjemne malý 10-palcový LED podsvietený displej s rozlíšením 1024x600, ktoré chvíľami skutočne nestačí. Pozorovacie uhly vo vertikálnom smere sú otrasné. Apple teda v tomto vedie.

Touchpad

Apple má pod touchpadom len jediné tlačítko, pravý klik sa simuluje dvomi prstami na ploche touchpadu. Tento je hladký a pomerne veľký, nepodarilo sa mi však s ním príliš skamarátiť (dokedy som si nainštaloval myš).

Asus má touchpad výrazne menší, s výstupkami na povrchu, ktoré ho odlišujú od okolitého tela. Tlačítka pod ním sú dve, aj keď vyzerajú ako jediný kus. Napriek veľkosti je subjektívne precíznejší a rýchlejší.

Oba touchpady podporujú multi-touch gestures, Apple len skrolovanie, Asus oproti tomu aj pár ďalších gest, ktoré sú však ťažkopádne a nedoladené. Tesne víťazí Eee.

Konektory

Prehľadné víťazstvo Applu, pripojenie čohokoľvek možného (viac USB portov, DVI, FireWire, IR port) je väčšia devíza ako skryté konektory Asusu. Tento však má pre mňa nutnú čítačku SD kariet, takže by som aj tak nemenil.

Klávesnica

Apple ju má... otrasnú. Prvé dva dni som namiesto A stláčal v polovici prípadov Caps Lock. Ani teraz netriafam písmená presne. Klávesy je potrebné stláčať pomerne dôrazne, inak nereagujú. Fn je naľavo od Ctrl, čo spolu s Apple-ovskou pripečenosťou ohľadne Command klávesy znamená peklo na zemi (to rozoberiem v softvéri). Delete je mapovaný na Fn+Backspace, Insert neexistuje vôbec. Pre človeka z PC platformy utrpenie. Jediná výhoda je podsvietenie, ktoré sa však dá oklamať a spustiť položením rúk na obe strany klávesnice (nič nezvyčajné). Horšie je, že popri rozsvietenej klávesnici zhasne monitor...

Naproti tomu Eee má skoro dokonalú klávesnicu. Klávesy reagujú presne na ten správny úder a odpovedajú sympatickým ťukaním. Smerové šípky sú pomerne netradične rozmiestnené, ale rýchlo sa na ne zvykne. Klávesnica zaberá celú šírku netbooku, dá sa preto presnejšie zamerať.

Jednoznačne vyhráva Asus.

Zvuk

Vcelku škoda reči, repráčiky Eee sú úplne nanič, repráčiky Macu skoro úplne nanič. Asus má zdierku na slúchadlá navyše pomerne nepríjemne skrytú pod krytom, takže v tejto disciplíne patrí víťazstvo nakúsnutému jablku. Veľká škvrna je štartovací zvuk, ktorý zaznie vždy (ak človek nezabudne nastaviť mute) a nedá sa vypnúť. Neuveriteľné.

Výdrž na batériu + adaptér

Asus je stavaný na dlhý život na cestách, čo sa mu darí asi po úroveň 3.5 hodiny pri bežnej záťaži. Apple má batériu už starú a na výmenu, takže vydrží asi len štvrtinu tejto doby. Adaptér Eee je krásny ako celý netbook, adaptér Macu vyzerá ako súčiastka vytrhnútá zo sústruhu rok výroby 1960. Jedinou záchranou je tu magneticky pripojený kábel, ktorý má oficiálne brániť strhnutiu notebooku pri zakopnutí o kábel. Neviem, ešte sa mi to nepodarilo. Asus vyhráva.

Softvér

Toto bude komplikovanejšie. Uvediem hlavné WTF momenty ktoré mi tento MacBook privodil. Funkčné klávesy sú defaultne vypnuté a treba ísť do nastavení aby začali fungovať. To ale príliš nepomáha v prehliadači, kde skrátka F5 nie je prenačítanie stránky, F6 nie je skok do políčka s adresou, a Ctrl+F4 nezatvára tab. Brainfuck.

Potom je tu celá záležitosť s Command klávesou. Táto na seba preberá väčšinu funkcií klávesy Ctrl na PC, ale nie všetky. Šialenstvo začína. Klávesa Enter neotvára súbory a adresáre, ale premenúva ich. Celkovo - prehliadač súborov je tu jednoznačne najhorší ktorý som kedy videl, prieskumník z Windows, Nautilus, dokonca aj Total Commander sú kilometre pred týmto paškvilom. Aplikácie tu fungujú trochu inak ako na Win/Linuxe, ale dá sa na to zvyknúť. Veľa vecí sa tu rieši drag and dropom, vrátane napríklad inštalácie aplikácii, čo je opäť zvláštne, ale opäť sa na to dá zvyknúť. Systém sa mi za tie dva týždne nepodarilo zhodiť, čo je fajn.

Programovanie je vyslovené utrpenie: klávesové skratky ktoré potrebujem používať sú komplikované neexistenciou niektorých kláves, presunom alebo zmenou významu iných.

Systému nastavení nie je čo vyčítať: nastavení je tu výrazne menej, ale sú prehľadné a príjemné.

Rýchle vyhľadávanie funguje fajn, aj keď ho používam len na spúšťanie aplikácii.

Očakával som niečo extra, čo sa práce v záťaži týka, ale bol som trpko sklamaný: Mac stačí trochu zaťažiť, a je na tom ešte trochu horšie ako Windows alebo Linux.

Celkový dojem zo systému je ako také trochu horšie Ubuntu, takže oproti sedmičkám síce tesne vyhráva, ale na moderné linuxové desktopy proste nemá. Celkovo teda bod pre Apple.

Výkon

Úplne jasné. Mac je dvojjadro, rýchlejšie, s dvojnásobnou pamäťou. Disk je na tom podobne, takže Apple má opäť bod.

Zhrnutie

Prejdime si to teda: v súťaži o počítač na prácu a zábavu na tomto Erazme to vyzerá takto.

Apple: displej, konektivita, zvuk, softvér a výkon.

Asus: touchpad, klávesnica a výdrž.

Displej a výkon sa nakoniec ukazuje ako kritický, takže absolútnu väčšinu času používam a do školy nosím... Apple. Ale nebude sa mi s ním lúčiť ťažko.

Dni školské

Tak nám opět začla ta škola, postěžoval si pan Drahoš paní Müllerové.

Rozdelím text na dve časti, školu a neškolu.

Škola

Minule som prešiel prvý orientation meeting, v pondelok však bol ešte jeden, len pre informatikov. Prekvapene som skonštatoval, že všetkých masterov (magistrov) je len snáď 50, a že sú z veľmi veľkej časti zo zahraničia - zdalo sa, že Srbsko mierne vedie. Vypočuli sme si celkom dlhú, celkom nudnú a miestami celkom solídne filozofickú reč o tom čo robíme a prečo to vlastne robíme. Hm. To asi nebolo treba, snáď každý na masterovi informatiky vie, prečo robí informatiku... Na druhej strane nám povedali aj pár praktických vecí, celkovo vzaté to bolo príjemné. Dodnes mám pred očami scénu z prváku v Prahe, kedy pred natrieskanú poslucháreň prišiel ten bezdomovec z električky/pán doktor Drahoš, a namiesto milé deti, vitajte na Matfyze, spustil tak si rozšíříme množinu reálných čísel vo plus a mínus nekonečno, a voznačíme to er s hvězdičkou. Takže tento luganský prístup má tiež niečo do seba.

Aperitív po meetingu nezahŕňal šokujúco žiaden alkohol, ale kávu, čaj, džús a keksy. Niekde muselo dôjsť ku komunikačnému šumu, alebo len ja neovládam definíciu toho slova?

Prejdem teraz pár bodov ktoré som si k téme škola poznačil, k niektorým poviem viac, k niektorým menej. Napríklad peniaze - štipendium od tunajšej univerzity dostanem v dvoch etapách, 2/3 vopred, zvyšok na konci semestra po vyplnení dotazníku a napísaní kratučkej eseje o štúdiu. V spojení s faktom, že na konci mi vrátia zálohu za miestny internát sa pýtam: načo mi preboha bude na konci tak strašne veľa frankov?

Máme peknú modernú budovu s celkom príjemnými prednáškovými miestnosťami. Na malostranskú budovu sa to ani nechytá, ale (možno som trochu lokálpatriot) ukážte mi školu, ktorá sa na tú budovu chytá. Je v nej aj openspace, prirovnal by som ho účelom k labu v rotunde keby z neho zmizli počítače. Asi by bol fajn, keby v ňom bolo povolené rozprávať - architekti akosi neskúšajú betaverzie svojich produktov, keby skúšali, prišli by na to že rozhovory v openspace sú v priľahlých kanceláriách akademikov až príliš počuť.

Celkovo si tam však príliš neužijem, zhodou okolností mám všetky predmety v jedinej miestnosti (z asi 5 možných). Internet si tam však užijem, prvý raz v živote som videl sťahovanie z WiFi rýchlosťou 6MBps. Všetci masteri dostali MacBook Pro, na rozdiel od nás dokonca tie najnovšie. Aj veľa pedagógov má Apple. Videl som však jedného, ktorý mal Dell s Ubuntu - a nevedel zmeniť rozlíšenie kvôli projektoru. Ďalší prednášal z XPéčiek celú hodinu, a nakoniec ich vypol - a boli len virtualizované?!...

Prednášky a cvičenia ktoré tu mám sú výrazne menšie ako v Prahe, takže sa nemôžem skryť a hrať s počítačom alebo spať (včera som skoro zomrel). Spolužiaci, až na jedného Kanaďana sa netvária príliš vzdelane, ale asi to bude tým že som na Matfyze už pridlho. Učitelia majú väčšinou výbornú angličtinu, ale šialene zlú výslovnosť a prízvuk - za každým slovom také to teplé talianske é. Celkovo to tu znie ako že an italian man came to London. Ovplyvňuje to ale aj mňa, keď sa bavím s niekým so strašnou angličtinou, kazí sa aj moja. To však nie je až taká novinka, kedysi sa mi podarilo chytiť aj Škrečkov prízvuk - to bolo zlé.

Škola rozhodne nebude prechádzka ružovým sadom. Na predmete zvanom Software Performance nám prednášajúci otvorene povedal, že očakáva 6-8 hodín samostatnej práce týždenne. No super. Dostali sme aj skúškovú písomku, aby si overil čo už vieme. Bolo to ako kombinácia princípov počítačov a prekladačov pridáme znalosti vnútra Javy, a do toho všetkého nastrúhame trochu štatistiky. Prvá domáca úloha bola triviálna, not.

Technické podrobnosti: bolo treba na Macu pustiť gcc a nejaký decompiler otool. Nič z toho som nemal nainštalované, samozrejme. Stránka gcc na stránke GNU radí stiahnuť si nástroj XCode od Applu. Internet radí to isté. Stiahnutie XCode vyžaduje registráciu ktorá zo všetkého najviac pripomína výsluch v centrále KGB. Samotná inštalačka má potom skoro tri giga, čo sa intrákovou WiFinou ťahá skutočne krásne. Samotná úloha z tej hodiny a pol trvala asi 45 sekúnd. Nenávidím Apple.

Predmet Heuristics zo všetkého najviac pripomína lineárnu algebru, stihol som sa už na ňom "pohádať" s prednášajúcim. Tvrdil som, že keď človek používa správne algoritmy a píše rozumný, čistý kód, tak už je skoro jedno v akom jazyku to píše - ten faktor x2 za jazyk sa pri tom faktore x3 za čistý kód a zmene z exponenciálneho na polynomiálny čas pri použití vhodného algoritmu už stratí. Ale budeme mať súťaž Java vs. C, už sa neviem dočkať ako môj obľúbený jazyk kruto prehrá.

Uncertain Reasoning and Data Mining zatiaľ vyzerá ako taká jednoduchá pravdepodobnosť, neskôr tam budú Bayesove siete, zatiaľ je to ako večerný kurz pre škôlkárov. Ubiquitous computing sa zaoberá počítačmi, ktoré sa zmenšujú, prepájajú, strácajú bežné používateľské rozhrania a čím ďalej, tým viac nás obklopujú. Predmet má skvelé cvičenia, programovanie Androidových telefónov, vecí ako Lego Mindstorms (bez toho Lega), počítačov integrovateľných do oblečenia a celkovo viac interakcie (pasívnej aj aktívnej) s fyzickým svetom než som kedy na škole mal. Bolo preto veľmi smutné rozhodnúť sa neabsolvovať ho, popri softveráku z Matfyzu by som už skutočne nemal čas dýchať...

Čo dodať ku škole? Nápojové automaty sú presne rovnako dvakrát drahšie ako všetko ostatné, takže moja neschopnosť predvídať, skleróza a potreba piť ma už stála nemalé peniaze. Asi tretina ľudí fajčí, používajú k tomu priestor pod neužitočne drahou menzou, kadiaľ chodím do svojej budovy. Ako erazmáci môžeme využívať ešte jeden openspace, normálne určený pre masterov píšúcich diplomku. Panuje tam absolútne ticho a hrozivo pracovná atmosféra. Pozdravujem moju prácu, odkazujem že náš tamojší openspace mám strašne rád a už sa tam začínam tešiť.

Neškola

Neškola sa prejavuje zdravými a nezdravými aktivitami. Medzi zdravé by som rád zaradil v prvom rade fakt, že odkedy som tu, musel som MHD použiť len dva razy, a nezdá sa, že by sa okrem výletov bolo treba kamkoľvek voziť. Praha so svojím, hoc výborným, systémom MHD sa môže strčit. A kampusy sú super nápad, ale prisahám že vztiahnem ruku na toho, kto by chcel predať malostranskú budovu a postaviť za to kampus.

Nezdravé sú peniaze, keďže ich je tu relatívne dvakrát menej. Povzbudivý je fakt, že si to myslia komplet všetci, a teda tu nie som ako exponát z postsocialistického bloku, kde všetci žerú lesnú trávu a chovajú jaky. Aby mi mohli poslať štipendium, musel som si založiť účet na pošte (lepšie podmienky ako v banke). O tom som už písal, teraz o tej komédii okolo toho. Poslali mi dohromady: kartu, PIN k nej, kalkulačku a prístupové údaje k internetbankingu. To im trvalo dohromady 5, slovom päť listov, z toho jeden doporučený. PIN prišiel normálnym listom, údaje k IB doporučeným. WTF? Rozumiem, prečo mi to nechcú posielať naraz alebo nedoporučene, ale prečo to nemôžu poslať naraz a doporučene? Ecology, anybody? Aspoň jedna vec je fajn: po prihlásení k IB (ktoré je mimochodom asi tak jednoduché, ako autorizovať odpálenie jadrových striel) mám k dispozícií niečo ako dátovú schránku, takže veci ktoré odtiaľ pošlem sa považujú za digitálne podpísané mnou. Napríklad si tak môžem na konci zrušiť celý účet.

K nezdravým veciam zaradím jedného kamaráta zo Španielska, ktorý dnes úplne dobrovoľne a sám upratal kuchyňu. To nie je normálne, napriek tomu som to ocenil a upratal si so spolubývajúcim aspoň izbu. Sme tu zjavne všetci veľmi čistotní. Jedna Venezuelčanka dokonca sama upratala celú práčovňu, ale že sú slečny poriadkumilovnejšie, nikoho neprekvapí. Preto je to až na konci odstavca.

Zdravé veci začnem plavárňou, kde sa mi v súvislosti so zavretím vonkajšieho bazéna (padavky, trochu klesla teplota a prší, no a?) skrátila dráha na polovicu a príslušne pribudlo ľudí. Stále vymýšľam blbosti, ako plávať čo najdlhšie pri dne, takže sa asi utopím a presuniem to do nezdravých vecí. Naposledy sme s tetou pri pokladni plavárne prejavili podobné dávky hlúposti, kedy ona pozrela na moju škrtaciu kartičku na 10 vstupov a poslala ma dnu bez odškrtnutia, a ja som jej pripomenul že mi to má škrtnúť. Nejak zle to tu na mňa asi pôsobí...

Mám feng šui perinu krásnej žltej farby (viď jedna z fotiek na Picase), ktorá nielen, že je asi o 30 cm na všetky strany väčšia ako náš stredoeurópsky štandard, ešte aj rozžiari celú izbu krásne do žlta, keď na ňu zasvieti slnko. Paráda.

Nakoniec spomeniem výlet na Monte Boglia, s fotkami tu, kam som minulú nedeľu vyrazil s kamarátkou z Nemecka, prekvapivo po tom, čo sme to len tak spomenuli počas naposledy spomenutého úvodného večierka v preplnenom predraženom bare. Počasie sa opäť epicky vydarilo, zo sobotného dažďa do nedeľného slnka za jedinú noc. Zopakoval som si nemčinu, uvedomil si že zo mňa lezie ako bodliaky z chlpatej deky, takže asi zostanem na angličtine. Pekný výlet. Zajtra snáď bude zase pekne a pôjde sa na ďaľší kopček.

Stay tuned.