Vezmime si to nejak po jednotlivých témach.
Kultúra
Včera po výbornej večeri uvarenej v kuchyni ako zo 70tych rokov (ale len ako) v byte ktorý ani neviem kde začať popisovať (také si kúpim keď budem veľký) malo byť kino. Aspoň tak som si myslel, podľa prvej správy. Potom vysvitlo, že ono to vlastne nie je kino ale divadlo, a po príchode na miesto vysvitlo, že to bude navyše dosť minimalistické - jediná stolička uprostred pódia. Nuž, aspoň uvidím niečo nové. Prišiel taký pán tesne pred šesťdesiatkou, posadil sa a začal akčne rozprávať/hrať dej akéhosi nemeckého románu zo 17. storočia. Nerozumel som ani prd, ale ujo hovoril pútavo, výborne hral rôzne postavy odlišným tónom reči, mimikou a gestikuláciou (a pohybom limitovaným na sedenie na stoličke), jeho imitácia infarktu (?) a plaču bola skutočne na úrovni, takže s konštatovaním že dej je len jedna z častí umeleckého zážitku, som bol spokojný. Škoda že som pôsobil ako posledný chren, keď po podarených vtipoch som bol jediný kto sa nesmial, ale aspoň som bol rovnako vážny keď si to dej žiadal. Celkovo jedna veľmi zaujímavo a poučne strávená hodina a štvrť a desaťfrankovka.
Pod kultúru ešte zaradím tunajšiu mládež, ktorej vonku ešte nie je zima, a tak v piatkovú noc robí v parku presne to čo každá iná, totiž nadrbáva sa. Bol by som závidel, ale alkohol sa k McFlurry fakt nehodí. Po návrate domov som tu našiel kúzelne opité celé poschodie, ku ktorému som sa pár pohárikmi na chvíľu aj pridal. Ľudia v nálade sa okolo jednej v noci vybrali von, a tak sa podaril aj nejaký spánok.
Pod kultúru zaradím aj tunajší Ooops bar, čo je podnik prijateľnej úrovne, cien a kapacity asi 5 minút chôdze odtiaľto a minútu od školy (trojuholníková nerovnosť). Liter a pol pomerne hnusného piva v krčahu stojí asi ako desať dobrých pív v Prahe, tak ale nezabijem sa. Prekvapivo mi pri odchode zo školy nikdy nenapadne ísť na jedno, ale to bude těma spolužákama a kamarádama, se kerýma se tu stýkám. Plynulý prechod do nasledujúcej kapitoly sa ponúka sám
Škola
Sa ma asi pokúša zabiť. Predmet Software Performance na začiatku nežartoval, a skutočne mu venujem tak 6-8 hodín týždenne. Z toho čo preberáme viem už dosť veľa, rozhodne viac ako moji spolužiaci, čo už ocenil aj jeden z teaching assistantov. Ale sa mi machruje, po piatich rokoch na Matfyze... Ubiquitous Computing je fajn, ale posledná domáca úloha fakt nemusela byť vo forme videa. Uncertain Reasoning and Data Mining je ešte stále zaujímavá a užitočná štatistika, takže sa nesťažujem. Heuristics je oproti tomu trochu iná káva.
Prednášky sú v poriadku, síce ma témy ktoré práve berieme príliš nezaujímajú, ale aspoň rozumiem, sledujem, viem sa pýtať k téme a celkovo dávam pozor. Prvý náznak problému bol v momente, keď som sa spýtal "ako tam dostanem nejaké reálne dáta", pričom odpoveď bola "je to v poriadku, tie dáta čo používame sú realistické". WTF, to som sa nepýtal, ale nejak som to z neho vypáčil.
Seriózne problémy začali na poslednom cvičení. Zadanie: naprogramovať funkciu X, kde už je funkcia Y s totožnou logikou. Q: môžem spraviť copy-paste? A: samozrejme že nie, inšpirujte sa a napíšte to sám. Toto ja nedokážem. Keď dostanem zadanie, naprogramujem (skoro) hocičo, ale nedokážem vyrábať rovnaký kód ale inak. Tak copy-paste a začínam upravovať kód, aby vyzeral akože je môj. Učiteľ prechádza medzi nami štyrmi čo na cvičenia chodíme a pomáha nám. Zastaví pri mne. U: túto premennú máte zle, to je neoptimálne J: to je v poriadku, takto je to čitateľnejšie (čo doloží ktorákoľvek kniha o programovaní) a toto je akurát prípad ktorý vie kompilátor zoptimalizovať. U: nie, to je zle, programujete zle. Brain stop. Keď mu o pol hodinu ukazujem jeho kód, s pár premenovanými časťami, pochváli ma... vnútri plačem.
O chvíľu absurdita graduje. Spolužiak položí otázku: A alebo B? Učiteľ odpovedá: veľmi-pokrútená-verzia-A je úplne zle. S: ale ja viem že to je zle, to sa nepýtam. Pýtam sa, či A alebo B. U: veľmi-pokrútená-verzia-A je úplne zle. Do diskusie sa vkladá teaching assistant, ktorý presne vie čo sa spolužiak pýta (všetci okrem učiteľa to vieme) a snaží sa otázku vysvetliť inak. Po piatich minútach hádzania hrachu na stenu na seba všetci neveriacky pozeráme (čo je natvrdlý?) a navrdlý odišiel na tri minúty z triedy. U univerzitného pedagóga by som asi čakal trochu viac schopnosti porozumieť hovorenému slovu....
Výlety
Slečna z damaliges DDR z minulého dielu, Kristine, sa ukázala ako skvelý spoločník na výlety. 3 víkendy dozadu sme vyliezli na Monte Bar, dva víkendy dozadu sme za hmlistého počasia prešli popri jazere až do Talianska, a minulý týždeň sme sa aj so Španielkou Nataliou a Švajčiarkami Corrine a Géraldine pokúsili o dvojdenný výlet na Monte Tamaro. Počasie malo byť podľa predpovede podmračné, trochu blbé je že nízke mraky sú na kopci neodlíšiteľné od hmly. Vyliezli sme teda len po lokálnu obdobu jedného z našich salašov, pozdravili tampasúce sa prasiatka, prekvapene skonštatovali, koľko jedla sa zmestí štyrom slečnám do batohov, a rozhodli sa skrátiť výlet na jeden deň. Po vrstevnici sme v hmle, z ktorej chvíľami vykukovali vrcholy kopcov cez údolie, dostali až po Alpe Foppa, čo je vrchná stanica lanovky s nejakými bonusmi navyše.
Prvý bonus je bobová dráha, ktorá je super. Toto sa nedá dosť dobre zdôrazniť: je skvelá. Vážne. Choďte si ju skúsiť. Skúsim popísať nepopísateľné: boby na koľajničkách práve dosiahli najvyšší bod, odkiaľ už pôjdu len gravitáciou dole. Inverzia spôsobuje, že pár metrov pod začiatkom lanovky začína more hmly, ktoré zalialo celú dolinu, z ktorej až na opačnej strane vykukujú vrcholy kopcov. Bol by som plakal že nemôžem fotiť, alebo nahrávať video, keby som nebol zaujatý smrťou v očiach. Nie, brzdiť nebolo treba, bez brzdenia je to väčšia zábava. Áno, samozrejme, že som sa spustil dvakrát.
Druhá atrakcia je kostol, ktorý sa opäť nedá popísať slovami, našťastie je celkom dobre zdokumentovaný na fotkách. Byť veriacim, chcel by som chodiť sem. Hmla dodávala všetkému zvláštnu atmosféru, a nikto neľutoval, že nám prekazila plány. Vybrali sme sa teda dolu do doliny, preberali témy od športovej streľby cez malých synovcov a sesternice až po zjednodušovanie jazyka a potrebu chrániť jeho čistotu. Môj foťák si požičala Géraldine, študentka umenia, dostala sa do zvláštneho tranzu, behala dookola a fotila každý fotogenický padnutý list, suchú vetvu, hnusné blato a tak. Nutné poznamenať, že na fotkách je ich umelecký pôvod vidieť. Úspešný návrat z nie úplne úspešného výletu dovŕšila ešte úspešnejšia afterpárty, z ktorej si pamätám hlavne útržky: ... dobré víno... chlieb, ktorý sa na ten slovenský ani nechytá... švajčiarska hruškovica... špagety veľmi skoro ráno... Big Lebowski na DVDčku, white russian v ruke. Užitočnejšiu hmlu som ešte nezažil.
Nastolená tradícia výletov bude dúfajme pokračovať zajtra. Viac sa dozviete po reklame (pustite si nejakú reklamu dookola).
