Deň zamračený

Je skoro deväť hodín večer. Tento deň začal pred asi 18 hodinami, ale zdá sa to zase byť týždeň, čo som odišiel na výlet. A ak si skoro nespomeniem ako sa používa slovenská klávesnica, ešte tak skoro neskončí.

Noc bola až prekvapivo pokojná, jeden otravný komár a mozog ktorému sa podarilo zacykliť pri počítaní ovečiek (možno to boli letenky, ktovie). Ale určite sa ešte nestalo, aby celá bunka bola o trištvrte na štyri hore.

Neviem, či je to tou taxislužbou, ktorú vždy volám, ale aj teraz som mal šťastie na tak akurát ukecaného taxikára (ceknite pred pražským taxikárom po slovensky a očakávajte príhody o tom ako ho firemný zákazník hnal proti predpisom 180kou do Bratislavy), ktorý ma v pohode a rýchlo a draho dostal na letisko. Tam však začala tragédia o troch failoch.

Fail prvý: checkin. Mám niekoľko zlých vlastností, a jedna z nich sa dá zhrnúť do tl;dr. To znamená, že keď dostanem dlhý mail od Wizzairu v ktorom mi vysvetľujú, ako sa objednáva webový checkin, prestávam čítať pozorne a očakávam, že "osobný checkin" je default a nemusím pre neho ani prstom pohnúť. Nie je. Stálo to 270 korún.

Samotný let (s poradovým číslom 21, ak sa nemýlim) už prebiehal veľmi rýchlo a znesiteľne, je to nakoniec len hodina. Bergamo bolo zatiahnutejšie ako minulý rok a plietlo sa mi s Ciampinom, dobré očko si však zase spravilo rýchlo vypľutou batožinou. Už sa skutočne nesmierne teším, kedy mi kufor nepriletí, dúfam, že to bude aspoň nejaká kritická situácia.

Redaktorská a komerčná prestávka: tento glg slivovice vám priniesla: Lydka. Lydka vám nosí slivovicu už od roku 2006!

Á, teplo domova. Poďme ďalej. Do autobusu ma lákal jeden z hlavných hrdinov sfilmovaných Anjelov & Démonov, nad čím som sa, súc v Taliansku, ani nepozastavil. Tu prichádza fail druhý. Mal som totiž kúpený bus transfer do Milána, ale opäť - prišiel 10-stranový traktát, z ktorého som si prečítal len "Print this". Podajúc ho šoférovi, mal som zdarma tréning taliančiny, nakoľko dotyčný si všetky informácie pri čítaní nahlas prekladal. Poznámka pod čiarou: pondelok sa povie nejak neintuitívne. Šoférovi sa niečo nezdalo, a tak vytlačené papiere odovzdal týpkovi na motorke (!) ktorý ich o 5 minút vrátil s pečiatkou (!) a bolo. Interpretáciu nechám na vás.

Až po Milano Stazione Centrale to vyzeralo nasledovne: diaľnica, obklopená priemyselnými parkami, továrňami a občasnými nákupnými centrami. Rannú zápchu na vstupe do Milána mi znepríjemňovali talianske shity z rádia (guys, seriously? Veď to je ešte hnusnejšie než tie české cover verzie) a spríjemňovalo deco sediace na tatinovi o dva rady vopred. Bolo fakt roztomilé, a dalo sa úsmevmi vyprovokovať k šticovaniu nebohého rodiča. Ak funguje karma, raz sa mi to kruto vráti, lebo toto so znudenými deťmi robím častejšie.

Milánska stanica kruto pripomínala tu Rímsku, ale tentokrát v nej neboli všetci leteckí pasažieri, ale len tí dobrovoľní. Výhľad z vlaku sa od výhľadu z busu skoro ničím nelíšil, ale len do momentu, kedy na mobile naskočila po jednom zvlášť dlhom tuneli švajčiarska sieť. Táto časť sa neopisuje ľahko, a fotky z daných miest ešte nemám, takže - obrovské jazero obohnané strmými kopcami, na úpätí ktorých leží Lugano.

Trochu o jeho geografii. Nachádza sa na brehu jazera približne v miestach, kde riečka nie väčšia než Belá v Terchovej vyhlodala do kopcov kúsok rovinky veľkej aspoň tak, že sa na nej praotec Švajčiar nekĺzal v noci dolu do jazera. Tu leží Lugano. Ani nie 200 metrov odo mňa je prístav a nábrežie s parkom, ktorým chýba len tá slaná vôňa mora. Čelom k prístavu, po pravej a ľavej strane ide mesto po 10-15 minút chôdze po rovinke, než sa pustí do takého svahu, do ktorého by som neliezol, ani keby to bola zábava. Čo samozrejme ľudom nebránilo nastavať tam domy... fotky prídu neskôr. Teraz naspäť do epickej, príbehovej časti.

Fail tretí, globálny, je o úplnom zanedbaní prípravy. Poistenie, štipendium, všetko som vybavil správne a načas, až na cestu do nového bydliska. Nejapo som si myslel, že na stanici dostanem mapu (haha) alebo že tam nejaká fixná bude - haha dva. Plán "veď to nejako prejdem pešo" padol na prostom fakte, že terén pod stanicou padá pod uhlom snáď nad 40 stupňov. Takže bez mapy a cesty som na stanici objavil... zubačkovú lanovku. Ujo predavač lístkov, verný heslu "s kladivom všetko vyzerá ako klinec" po vysvetlení prosby zahlásil "no jasné, zubačkou dole a potom to už je kúsok".

Krátka vsuvka o komunikácii. Ak som si minulý semester zapísal nemčinu, aby som si ju pred Luganom zopakoval, mohol som za tú dobu radšej chodiť na pivo. Pretože nemčina je tu naprd a pivo drahé a hnusné. Tu nikto, s kým sa potrebujem rozprávať (nerátam turistov z iných kantónov), nehovorí po nemecky. V lepšom prípade hovorí po anglicky (pozdravujem milú slečnu na ubytovačke a posielam ju ako lektorku pí Povolnej), v horšom ruky-nohy a moja marginálna pasívna schopnosť rozlíšiť niečo po taliansky stačí.

Späť do deja, ktorý sme nechali v starých úzkych uličkách centra Lugana. Tu som sa v poludňajšej horúčave vliekol s kufrom, potiac sa ako somár v kufri, ibaže somár bol pred kufrom. Spásonosná myšlienka bola "WWPD", What Would Pepe Do, a po krátkom "meh" som nič neriešil. Čo situáciu samozrejme neriešilo.

V tejto chvíli som stál pred domom, na ktorom drobná ceduľka prezrádzala, že v ňom strávim kus mladosti. Zamknuté dvere, mŕtvy zvonček, kufor v rukách a silnejúca dehydratácia naopak prezrádzali, že pred ním skončím pozemskú púť. Posledný, najmenej smädný neurón si nakoniec uvedomil, že by možno bolo fajn na tú ubytovačku zavolať. Adresa vedľa telefónneho čísla, miesto vzdialené potenciálne kilometer, znovu vzbudzovala otázku "čo tu robíš, somár nepripravený", ale to už tragédia na tri faily zaťahovala oponu. Po kľúč si bolo treba prísť len do školy, čo by za tri minúty zvládol aj Bambi so zlámanými nohami ťahajúc V3S so zaradenou spiatočkou.

Hotovo. Nasťahovaný, okúpaný, prebalený, napitý a spokojný som si zo zvedavosti pozrel nastolepohodený pas. V prvej sekunde nadšenie: žiadna fotka, samá azbuka a kopec čudných razítok v ošuntelej knižočke - konečne som stretol Jasona Bourna? Ale nie, to je len môj pohodový uzbekistanský spolubývajúci.

Zvyšok dňa bol už výrazne nudnejší, prechádzka s predraženým kebabom (mám si zvykať), potraviny nájdené len po zaslaní GPS súradníc, okno za ktorým nepríjemne hučí cesta (ach druhá strana koleje, dostala si ma nakoniec) a ďalší diel seriálu na notebooku, akoby sa nechumelilo, je na čase padnúť a spať.

Švajčiari sú divní, o tom nabudúce.